Konečne sme vypadli z tých horúčav a vyrazili zasa do hôr. Program máme už tradičný, poohmatávať nejaké skaly, trochu sa zapotiť, pokochať sa výhľadmi, načerpať energiu, doplniť endorfíny, dopamíny, adrenalíny a iné drogy, dobiť čakry a zharmonizovať psyché.

Vyrazili sme ako vždy zavčasu, aby sme začali už po ceste. V pláne bola feráta Millnatzerklamm, na ktorej sme už boli v 2017, ale opakovanie matka múdrosti. K feráte sa ide po strmej a divokej serpentínovej ceste, kde sa neobídu 2 autá a pred koncom cesty je rampa z automatom na peniaze. Prišli sme za nejakým nemeckým autom, ktorého šofér asi nechápal po nemecky, že tam musí dať 5€, lebo aj tak sa tam nemá kde otočiť. Nakoniec nahádzal mince, rampa sa zdvihla, ale nemec nebol dosť rýchly a kým sa pohol s autom, rampa bola už zasa dole. Nevadí, na druhý pokus to už zvládol. My sme nemali mince, ale iba bankovky a tie automat odmietal, našťastie Aďa povymieňala našu 5 evrovku za nemecké mince od ďaľších turistov a prešli sme.

Po dlhom čase opäť na cestách! Už sme si to zaslúžili. Túto dovolenku sme síce naplánovali už dávnejšie, ale posledné týždne boli mimoriadne hektické a na nejakú špeciálnu prípravu nebol čas a už vôbec nebol čas na to dať sa do pohody a začať sa tešiť.

Ešte včera večer sme boli vo Viedni na famóznom rockovom koncerte, vrátili sme sa až dnes nadránom, ráno sme už boli s autom na STK, aby sme sa potom konečne zbalili a vyrazili opäť do Viedne na letisko. Zaviezol nás Matúš, a počas čakania na meškajúce lietadlo sme konečne mali čas začať sa tešiť.

V lietadle sme dospávali spánkový deficit, ale realita na letisku v Barcelone nás rýchlo prebudila. Blúdili sme tam ako malí Jojovia z dediny. Rovnako v metre, keď my sedláci dedinskí, čo poznajú metro len z Pitztalu, vystúpime a nikde žiaden sneh..

S kuframi plnými horolezeckého vercajgu, sme sa vláčili po tých schodiskách v metre nie kvôli tomu aby sme vyzerali ako sedláci v meste, ale aby sme si potom užili aj zvyšok pobytu. (O tom až neskôr… ) Nakoniec sme sa dotrepali na ubytko v centre Barcelóny, dali pivo a išli spať.

Nastala zvláštna situácia. Všetci sme mali ešte dosť dovolenky na čerpanie, len Aďa je v robote nepostrádateľná, a tak sme upiekli narýchlo akciu Dolomity s Katarínkou. Kaťa tu už nejaký čas nebola a potrebovala si osviežiť pamäť a mňa na Dolomity netreba dvakrát prehovárať. A navyše môžem poslúžiť ako pomocný kuchár. (Ako vždy sa starám hlavne o aperitív).
 
Po ceste sme sa zastavili a osviežili na vodopádovej feráte Pirknerklamm, a potom pokračovali do cieľa našej cesty, do Corvary v Alta Badii.
Ešte v piatok sme boli v Dolomitoch, a už sme pre zmenu pri mori. Katarínka nás zaviezla na letisko, kde sme sa občerstvili, navoňavkovali a hybaj ho na Sardíniu.
Cez Európu prechádza nejaký front, lebo boli výnimočné turbulencie, pristávanie bolo s kusom adrenalínu, ale pilot to zvládol s bravúrou, musím uznať, že sám by som to nepristál lepšie. V autopožičovni sme si vyzdvihli VW T-Cross namiesto objednaného Golfa, ale zasa s nejakým dodatočným pripoisťovacím poplatkom, ako vždy.

Privstali sme si, lebo sme sa už nevedeli dočkať, a vyrazili sme pred piatou. Cesta prebehla v pohode, až pri vstupe do Nemecka sme zaregistrovali na gúgli zápchu pre Chiemsee, tak sme to zvrtli naspäť do Rakúska a prešli sme cez lokálne cesty, cez Lofer, St. Johann, Elmau a Worgl naspäť na tirolskú diaľnicu. Hneď za Brennerom a Vipitenom po 630 km šoférovania sme šli na novučkú ferátu Ölberg.
Ešte sa na nej leskne lano, kramle aj rebríky, taká je nová. Písaná je D, ale všetky ťažšie úseky majú ľahšie obchádzkové alternatívy maximálne za B/C, takže je vhodná aj pre deti.