Nastala zvláštna situácia. Všetci sme mali ešte dosť dovolenky na čerpanie, len Aďa je v robote nepostrádateľná, a tak sme upiekli narýchlo akciu Dolomity s Katarínkou. Kaťa tu už nejaký čas nebola a potrebovala si osviežiť pamäť a mňa na Dolomity netreba dvakrát prehovárať. A navyše môžem poslúžiť ako pomocný kuchár. (Ako vždy sa starám hlavne o aperitív).
Po ceste sme sa zastavili a osviežili na vodopádovej feráte Pirknerklamm, a potom pokračovali do cieľa našej cesty, do Corvary v Alta Badii.
Ubytovanie sme tu zohnali náhodou, so šťastím, pretože v Corvare to býva vždy plné a extrémne drahé, ale podarilo sa. Domáci pánko bol asi nejaký lyžiarsky borec, lebo dole má vitrínu plnú pohárov, od žiackych čias, cez dospelácke až po masters. Keby som býval tu, tiež by som bol taký borec. Teda možno..
Deň 2.
Ráno som zbežne skontroloval predpoveď počasia a hneď mi vypadali z očí všetky karpiny. Talianski meteorológovia museli mať včera strašnú žúrku, lebo predpoveď ukazovala -9 stupňov a pocitových -16 už dole v dedine. (Samozrejme, že to bol nejaký úlet). Vyrazili sme na Ferátu Forcella del Sasslong do rovnomenného sedla pod rovnomenným kopcom, do výšky 2685m. Našťastie sme otužilí a zvládali sme tie “mrazy” v kraťasoch a krátkych rukávoch( bolo okolo 22C).
Na feráte sa pred nami motali nejakí talianski dedkovia, a o čo išli pomalšie, o to viac zhadzovali kameňov, tak sme im radšej nechali odstup a čas sme využívali na fotenie. Fotiek máme ako z dvojtýždňovej dovolenky.
Hore sme si dali na chate obedík a keďže sme nechceli riskovať omrzliny (ešte stále taliani píšu v Passo Sella -7C), tak sme zišli dole na ubytko.
Deň 3.
Dnes sme si chceli dať niečo výživnejšie, a tak sme sa vybrali na ferátu Brigada Tridentina na Pisciadu. Parkovisko odkiaľ sa vychádza je tam však zavreté, lebo pred tromi týždňami ho zavalila skalná lavína, ktorá sa odtrhla v zostupovom žľabe (cesta 666, pre tých, čo tam už boli), a zobrala komplet celú zostupovú trasu, celý žľab, istenie, tisícky kubíkov kameňa aj kosodrevinový les a zviezla sa až na parkovisko, kde zlikvidovala všetky odstavené autá. Niektore ešte nestihli vyhrabať a odtiahnuť.
Zostupovku, však už stihli opraviť, naťahali tam nové istenia, nové značenia, takže feráta funguje, len sa parkuje popri ceste.
Aj feráta je vynovená, ide priamejšie, bez toľkých cikcakov, strmšie a výživnejšie.
Keďže je to jedna z najfrekventovanejších ferát, vyrazili sme zavčasu, aby sme sa vyhli zápcham, ale aj tak sme mali o zábavu postarané. Nad nami postarší talianisko spieval hity Erosa Ramazzotiho a operné árie Andreu Bocceliho, takže sme mali postarané aj o kultúru a tesne pred nami jeden talian tak poprdkával, že som chcel zakričať na toho spievajúceho, nech (po vzore Horkýže Slíže) pustí hudbu hlasnejšie.
Deň 4.
Po včerajšej makačke sme si dnes dali oddychový deň spojený s ferátou Les Cordes nad La Villou. Pri nástupe na ferátu sme si všimli pred nami veľkú skupinu asi 30 ľudí, ktorí išli rovnakým smerom. Ihneď nás napadlo, že ak ich nepredbehneme, tak sa budeme motať v zápche celú ferátu. Nasadili sme rýchle tempo a k feráte sme došli súbežne, spoliehajúc sa na to, že my sa určite prezlečieme do výstroje skôr, ako takáto obrovská skupina. Nakoniec vysvitlo, že to sú len turisti, diváci a naši fanúšici a podporovatelia, lebo keď sme sa začali obliekať a nasadzovať výstroj, všetci tam zostali, hlasne to komentovali a keď sme vyrazili, tak sme zožali ovácie ako futbalové hviezdy. Sme tu už veru populárni, môžeme sa skromne volať "rock stars".
Na feráte sme boli sami, len zdola sme počuli výkriky fanúšikov, kým sme sa im nestratili z dohľadu. Feráta končí na vysokohorskej lúke Gherdenacia, kde na chate Gardenacia sme sa občerstvili. Pri zostupe sme stretávali davy turistov šľapajúcich, evidentne je to populárny cieľ na kratšie túry. Turisti všetkých vekových kategórii v drahom “von-dverovom” oblečení známych značiek, z ktorých mnohí vyzerali ako tesne pred exitom nás zastavovali a pýtali sa, koľko je to ešte hore, tak som im vždy povedal veľmi optimistický odhad, dúfajúc, že ich to povzbudí a niekde tam neskolabujú. Možno tých “10 minút” niektorí idú ešte aj teraz.
Aby nevznikli nejaké pochybnosti o autorstve a vynáleze “von dverového” oblečenia. Rôzne zdroje pripisujú autorstvo rôznym marketingovým oddeleniam textilných značiek, pravdou však je, že “von dverové” (pre nechápavých outdoorové) oblečenie vynašla moja žena Aďa voľakedy dávno výrokom: “Totok mi doma nenos!!!”
Podobne vynašla aj indoorové oblečenie (ale to sa až tak celosvetovo nepresadilo), výrokom: "Neopováž sa ísť v tomto von!"
Na obed sme si dali pizzu v Corvare, večer sa zbalili a zavčas rána trielili domov, kde sme sa vyskytli okolo obeda, akurát včas na krátke prebalenie a oddych pred cestou na Sardíniu.
Zvyšok z fotografii je tu...
