Po dlhom čase opäť na cestách! Už sme si to zaslúžili. Túto dovolenku sme síce naplánovali už dávnejšie, ale posledné týždne boli mimoriadne hektické a na nejakú špeciálnu prípravu nebol čas a už vôbec nebol čas na to dať sa do pohody a začať sa tešiť.

Ešte včera večer sme boli vo Viedni na famóznom rockovom koncerte, vrátili sme sa až dnes nadránom, ráno sme už boli s autom na STK, aby sme sa potom konečne zbalili a vyrazili opäť do Viedne na letisko. Zaviezol nás Matúš, a počas čakania na meškajúce lietadlo sme konečne mali čas začať sa tešiť.

V lietadle sme dospávali spánkový deficit, ale realita na letisku v Barcelone nás rýchlo prebudila. Blúdili sme tam ako malí Jojovia z dediny. Rovnako v metre, keď my sedláci dedinskí, čo poznajú metro len z Pitztalu, vystúpime a nikde žiaden sneh..

S kuframi plnými horolezeckého vercajgu, sme sa vláčili po tých schodiskách v metre nie kvôli tomu aby sme vyzerali ako sedláci v meste, ale aby sme si potom užili aj zvyšok pobytu. (O tom až neskôr… ) Nakoniec sme sa dotrepali na ubytko v centre Barcelóny, dali pivo a išli spať.

Deň 2.

Ráno sme sa vybrali na mestskú turistiku po pamiatkach a pamätihodnostiach Barcelóny. Začali sme na námestí Catalunya, prešli sme celú La Ramblu až k moru, k obelisku s Kolumbom (Columbova žena tam nebola), gotickú štvrť, staré mesto, katedrálu a množstvo ďaľších kostolov. V Španielsku štát zrekvíroval kostoly, takže všade vyberajú mastné vstupné. Najedli sme sa a po obede sme ešte šli k víťaznému oblúku a k Sagrada Familia. Musíme uznať, že nás ohúrila. Vedeli sme, že je veliká, ale v skutočnosti je to niečo nepredstaviteľné, neskutočne obrovské a gigantické. Neuveriteľná stavba aj keď ešte stále nedokončená. Vstupenky sa predávajú iba cez appku, ktorú si musíš stiahnuť do mobilu, takže pred vchodom je asi tisíc ľudí so sklonenými hlavami a telefónmi v rukách, ako v každej mládežníckej škole u nás. Vstupné je 26€, na vyhradený dátum a čas. Takže po nainštalovaní appky sme zistili, že do 12.7. sú vypredané všetky možné vstupy, po intervenciách na informáciach a u sekuriťákov sme appku mohli odinštalovať a vrátiť sa na ubytko na malú siestičku.

Zážitok dňa bol, keď sa Aďa zamotala o pár krokov, nedávala na mňa pozor a medzitým oprotiidúci potetovaný chlap v bielych svadobných šatách začal na mňa žmurkať a olizovať si pery.

Večernú druhú časť turistiky po Barcelóne sme boli v časti Eixample, ktorá je už modernejšia so širokými bulvármi, Gaudiho domami a luxusnými predajňami. Pred predajňou Hermés bol 30metrový rad ľudí, čakajúci dostať sa dovnútra, asi mali zľavy. Pred Versacem, Pradou, Rolexom a Dolce Gabanou nebol nikto, asi zľavy nemali. Nakoniec sme opäť skončili v starom meste, v malej reštaurácii oproti bazilike Santa Maria del Pi. Obsluhujúca čašníčka sa predstavila, že je z Peru, a keď zistila, že sme slováci, ukázala na stôl vedľa, kde sedela tiež partia slovákov. Inak Malému Jojovi sa už tak pletú jazyky, že objednal červené víno, lebo je zvyknutý z Talianska a dostal ružové, lebo po španielsky a katalánsky je červené tinto, naopak rosso je ružové.

Napriek tomu, že strašne veľa domácich chodí po uliciach v dresoch Barcelóny, tu dnešný zápas s Nemeckom na ME nijako zvlášť neprežívali, veď nehrala Barca, ani Katalánsko.

Deň 3.

Dnes ráno sme sa zbalili a vyrazili na letisko vyzdvihnúť si auto. Dostali sme novučkú Corsičku v športovej verzii GT so športovými sedadlami a trojvalcovým motorom. Máme v nej aj tlačítko Sport, ale ešte sme nezistili na čo je, alebo sme minimálne nevideli rozdiel. Auto už má novú funkciu, čo vymysleli zelení súdruhovia z EU a síce automatické obmedzovanie rýchlosti. Prekročíš rýchlosť, na palubnej doske sa spustí diskotéka, auto začne pípať, a keď nespomalíš, začne hamovať samo. “Výborná” vec s ktorou sa nedá prejsť po druhú križovatku. Keď ju deaktivuješ, pri najbližšom naštartovaní sa spustí sama.

Po ceste do Andorry sme sa zastavili v Montserrate, čo je kláštorný komplex v horách na skalnom brale a zároveň pútnické miesto asi 50 km z Barcelóny. Pôvodne sme sa chceli zdržať len chvíľku, ale nakoniec sme tam boli pol dňa. Skaly sú tam netradične oblé, veľmi fotogenické, tak sme spojili históriu, s kultúrou a turistikou. Vyviezli sme sa hore lanovkou, poturistikovali sme po okolitých kopcoch, navštívili baziliku a ešte sme aj stihli koncert 100 členného mládežnického zboru.

Do Andorry sme prišli až podvečer, po ceste sme spravili nákup. Keďže Andorra je štát bez spotrebných daní a DPH, sú tu nízke ceny cigariet, alkoholu a benzínu. (Litrová flaša Napoleóna stála 2,95€, ale nekúpili sme, lebo za to u nás vyjdú 2 Coca coly). Bývame v parádnom apartmáne v lyžiarskom stredisku El Tarter (Áno jazdí sa tu svetový pohár, a aj Vlhová tu vyhrala) v modernom apartmánovom komplexe. Parkujeme v garáži na 6. poschodí a z apartmánu máme výhľady na lanovky a zjazdovky. Vonku zúri večerná búrka, popíjame Castillské

Deň 4.

Po včerajších prehánkach a búrkach bolo ráno ešte rozpačité, nad horami sa prevalovali ešte oblaky, všetko bolo mokré, skaly vlhké, ale rýchlo sa vyčasovalo.

Zvolili sme na rozlezenie ferátu nižšej obtiažnosti a dobre sme spravili. Vychádzali sme z predpokladu, že keď je skala mokrá, obtiažnosť je o minimálne 2 stupne vyššia. Išli sme ferátu Canal de Mora, obtiažnosť podľa Andorskej stupnice (korešponduje s Francúzskou ) PD+ , čo je v našom asi B/C, ale miestami bolo treba liezť na trenie, čo bolo na mokrej skale tak akurát.

Andorské feráty majú iný systém istenia ako poznáme od nás, Rakúska, Talianska. Podobá sa Francúzskemu, lebo istiace lano je vedené na voľno, aby nútilo človeka sa naň moc nespoliehať a liezť rukami po skale. Zároveň je ale miestami doplené ešte reťazou ako u nás v Tatrách, či Roháčoch, aby mal človek predsa len nejakú oporu pre ruky. Nevýhoda je, že na niektorých úsekoch je reťaz s istiacim lanom popretáčané a pomotané, takže s tým treba bojovať.

Ferátu písanú na hodinu a pol sme vyšli pohodovým tempom za hodinku a hore sme sa rozhodli, že namiesto zostupu si dáme ešte bonusovú turistiku k vyhliadkovej plošine. Mokrým lesom sme vystúpali ešte ďaľších 200 výškových metrov a prišli sme k plošine, kde sa už premieľali zájazdy dôchodcov, ktorí sa doviezli autobusmi. V Andorre sa za všetko platí, a za plošinu vyberali 5€. Boli sme príjemne prekvapení, keď nám pani čo predávala lístky povedala, že keď sme to vyliezli, máme to zadarmo. Ušetrili sme. Na konci plošiny je socha nejakého zamysleného, namysleného mysliteľa.

Zostup dole bol možno ešte väčší adrenalín ako samotná feráta. Miestami sa šlo dvojkovým-trojkovým lezeckým terénom bez istenia, toto Andorrskí inžinieri nedomysleli.

Neskorší obed sme si dali v miestnej pizzérii, potom sme vyrazili k ďaľšej miestnej atrakcií, tibetskému mostu medzi dvomi údoliami. Most má asi kilometer, a vstupné je 14€ na osobu. Kým sa človek k nemu dostane, musí prejsť celkom slušnú prechádzku. Tam sa dozvie, že lístky sa predávajú zasa len cez internetovú appku s QR kódom. Wifi tam nie je a mobilný signál tiež nie, takže Appku aj QR kód si môžeš….

Našťastie nám tam mladá babenka spravila hotspot, tak sme to nejako vyklikali. Most je síce pevný a dobre kotvený, ale riadne fúkalo a most sa pokyvkával, tak sa tam niektorí turisti od strachu aj plazili. My sme sa len potácali. Prešli sme ho tam a naspäť, zišli dole k autu a do údolia a zaviezli sa na ubytko.

Deň 5.

Ako sme už písali skôr, bývame v apartmánovom komplexe v El Tarter, v nadmorskej výške asi 1750m. Odtiaľto začínajú lanovky do lyžiarskeho strediska Granvalira, ktoré cez kopce prepojuje väčšinu Andorrských sídiel. Andorra je v podstate jedna hlavná dolina (cesta) s jednou slepou odbočkou/ dolinou. Na tejto hlavnej ceste je väčšina miest a obcí z ktorých vychádzajú lanovky hore na kopce, kde sú poprepájané do jedného megastrediska. Je to vlastne hlavná cesta zo Španielska do Francúzska a tá slepá odbočka / dolina končí pod Pyrenejskými vrcholmi. Aj tam sú ešte 2 lyžiarské strediská, ale menšie ako Granvalira, ale zasa nie menšie ako Chopok. Práve smerom do tejto doliny sme sa dnes vybrali do dediny Erts nad La Massanu. Človek má až výčitky svedomia, keď sa vyberie na 15 km vzdialenú ferátu, ked ich v okruhu 6km má asi 10. Dôvod bol, že je hodnotená ako jedna z najkrajších ferát v Andorre a musíme povedať, že právom. Feráta sa volá Roc de la Coma d´Erts, a ako hovorí naša mládež, bola to “čistá kóma”

Obtiažnosť K3 zodpovedajúca asi C, s pár previsnutými pasážami, kde už bolo treba aj trochu viac zabrať a zamakať, ideálne pre nás skoro-trénovaných skoro-dôchodcov. Feráta väčšinu trasy traverzuje doľava, ale v hornej najťažšej pasáži (pred ktorou bola možnosť únikovej cesty) je veľmi vzdušná, kolmá a výživná. Paráda, stálo to za to.

Po feráte a opäť zaujímavom zostupe sme sa vybrali do hlavného mesta Andorry - Andorra la Vella. Prešli sme pešiu zónu plnú nákupných centier, luxusných butikov a značkových predajní, vykúpili sme všetky Rolexky, handry od Versaceho, Diora a Bossa, len magnetky nikde nemali.

Podvečer sme sa vybrali ešte pešo na prechádzku k hlavnej ceste, lebo sme tam vídavali z auta športový obchod s bannerom Rossignol, tak sme si povedali, že pôjdeme pozrieť “našu značku”.

Na hlavnú cestu je to asi 500m a je tam zopár obchodov, tak sme sa po ceste zastavili hneď v prvom. Prvý šok. Obrovský obchod, s vnútornou veľkosťou našeho Lidla plný Budhov rôznych veľkostí, čapovaných voňaviek, mydielok a rôznych čínskych plastových blbostí, vodných fajok a CBD / canabis produktov. V lyžiarskom stredisku s minimom domácich obyvateľov by sme ešte pochopili nejaký malý butik pre zablúdených snowborďákov zháňajúcich fet, ale supermarket s tisícami takýchto hovadín? Nechápeme.

Potom sme boli v tom športovom obchode, ten bol parádny. Na 3 poschodiach lyže všetkých značiek a kategórii, lyžiarky, oblečenie, všetko možné vybavenie, obrovský výber, a aj obrovské ceny.

Tretí obchod bol totálny šok. Tiež tri obrovské poschodia, ako voľakedy Prior. A tam vedľa seba destilačné prístroje, kompletné medené pálenice rôznych veľkostí, vedľa sádrové sochy levov za 500€, vedľa domáce klobásy s ochutnávkou, vedľa zvony - tepané, medené, plechové, bronzové.

O kúsok vedľa dvojmetroví Budhovia a vedľa nich 5metrový plastový jašter (za 1000€), dinosauri rôznych veľkostí a cien, ďalej regál s horčicou, potom magnetky. Potom regál s alkoholom v akcii, oddelenie s nástennými hodinami mega veľkostí, cigarety a potom morská panna v nadživotnej veľkosti. A toto prosím pekne na troch obrovských podlažiach. Zabudol som na diviaka, skoro ako živého. A 5 metrového žraloka zaveseného pod stropom.

Deň 6.

Včera Aďa chválila, ako dobre majú v Andorre značené zostupové cesty z ferát a hneď to aj uriekla. Dnes sme mali blúdivý deň. Vybrali sme sa na ferátu Sant Vincenç d´Enclar, ktorá je na juhu Andorry. Znie to ďaleko, ale Andorra je vlastne veľká ako náš menší okres, je to v podstate bližšie ako do Pezinka.

Feráta sa čnie priamo nad obcou Santa Coloma, čo je predmestie Andorry La Velly, a na vrchole feráty je kaplnka svätého Vincenta. Už dole v dedine sme blúdili, ale nakoniec sa nám to podarilo nájsť a vyrazili sme. Nástup je extrémne náročný. Síce kratučký, ale miestny totiž používajú prístupový chodník na prechádzky a venčenie psov, takže bolo treba obzvlášť zvýšiť pozornosť a nestúpiť do psieho hovna. Feráta bola značená K3, čiže asi naše C, ale mala dve výživné previsnuté pasáže, ktoré boli určite za viac. Ferátu sme si fajn užili, jediným rušivým prvkom bol ruch z dediny a dopravy z dola, ktorý bolo na skale nad dedinou počuť intenzívne. To nie ako v Dolomitoch, kde si človek užíva majestátne ticho, prerušované jajkaním talianov a občasným zvukom helikoptér zvážajúcich sandálkových turistov.

Hore bola naozaj pekná kaplnka, ale pri zostupe začalo naše blúdenie. Minuli sme asi nejakú odbočku, značne si predľžili zostupovú trasu, lebo nakoniec sme celý kopec obišli z opačnej strany, ale zasa sme videli pekný vodopád a namiesto turistického chodníka sme to zliazali po reťaziach, kramlách a krkohájoch.

Po feráte sme si dali krátky obedík a vyrazili na sever na ďaľšiu ferátu. Mala byť krátka, ľahko dostupná a oddychová. Nič z toho nebola pravda.

Navyše na nej prdeli jašterice. Teda Aďa mi to nechce veriť, ale zvuky aj odór boli dôkazom a okrem jašteríc sme tam boli len my dvaja. Feráta Via Segudet mala mať iba 75m prevýšenia mala byť oddychová a ľahko dostupná. Hľadali sme ju riadne dlho, mala vyše 200m prevýšenia, a oddychová určite nebola. Možno sme našli nejakú inú, ale nakoniec sme napriek úpeku zabojovali, čo iné nám už zostávalo, doliezli zliezli a presunuli sa na ubytko.

Deň 7. - Lurdy

Dnešný deň bol netradičný.

Neboli sme turistikovať, neboli sme ferátovať, neboli sme liezť.

Už pri plánovaní tejto dovolenky sme si naplánovali okrem klasických športových aktivít aj návštevu pútnického miesta - Lúrd vo Francúzsku.

Ráno sme si privstali už pred 6-ou. Cez horský prechod ( teda cez jeho tunel) Pas d’Envalira sme sa presunuli do Francúzska. Zostup z horského prechodu, ráno za hmly a keď ešte nesvietilo slnko naplno, bol príjemne pokojný. Až tak, že si Martinko nevšimol radar a pri “pokojnom” zostupe do doliny ho cvakol. Už ho budú poznať policajti aj vo Francúzsku.  No ale čo už, keď nášmu oplu sa tak dobre fičalo.

Do Lúrd sme dorazili okolo pol jedenástej. Vedeli sme, že medzinárodná omša je o 9.30, ale stihli sme ešte jej koniec, keď sa dávalo príjmanie. Omša sa konala v Bazilike sv.Pia X, ktorá je umiestnená celá pod zemou. Kto nebol v Lurdoch a nepozná areál, ani by si ju nemusel všimnúť. Na dĺžku má 201m a na šírku 81m. Zmestí sa do nej cca 20.000 pútnikov. Keď je plná, ako dnes, atmosféra v nej je neopísateľná. Omšu celebroval kardinál a okolo neho bolo 35-40 ďalších kňazov, možno aj viac. V tej povznesej nálade sme to nepočítali.

V zástupe sme vyšli na hlavné námestie pred Baziliku. Keďže sme z omše stihli iba záver, išli sme do infocentra zistiť kedy a v akom jazyku budú cez deň ďalšie omše. Hneď o 11.15 bola priamo v dolnej - Ružencovej bazilike omša vo francúzštine. Ja som síce rozumela iba amen, sanktuary, Jesus  a Dieux, ale Maťo rozumel. A keďže som dnes bola hlavne sprievodca a až potom pútnik, tak som mu rada dopriala omšu vo francúzštine. Milodary sa už nedávajú len do zvončeka, kasičky,  košíka, ale aj cez platobný terminál. No elektronizácia a moderné technológie dorazili už aj k cirkvi.

Potom sme si prezreli celý areál. Sú tu tri baziliky a niekoľko kaplniek.

1. Ružencová bazilika (dolná), ktorá sa začala stavať ako prvá na skale, kde sa niekoľkokrát zjavila Panna Mária sv. Bernadette a tiež, skala z ktorej vyteká liečivá voda.
2. Bazilika Nepoškvrneného počatia (horná). Nachádza sa nad dolnou bazilikou a medzi nimi je ešte krypta so stovkami, možno tisíckami poďakovaní a prianí od pútnikov.
3. Treťou bazilikou je už spomínaná obrovská podzemná Bazilika sv. Pia X.

Pod dolnou bazilikou je skala, kde sa zjavila Panna Mária a tiež prameň s liečivou lurdskou vodou. To je to najznámejšie miesto z Lúrd. Odtiaľto býva aj vysielaný ruženec, ale aj sv. omše v rôznych jazykoch.

V areáli je ešte veľmi veľa miest, o ktorých by sa dalo písať, ale to by už bolo na malú brožúrku. V Lurdoch sme si dali aj super obed, s príjemnou obsluhou. Hlavný čašník, uvádzač, nadháňač nás dokonca privítal, aj sa s nami rozlúčil v slovenčine.

Využili sme príležitosť, ktorú Lurdy ponúkajú a dali sme slúžiť omšu za zdravie a Božie požehnanie naších rodín, priateľov a dobrodincov. Bola odslúžená dnes podvečer.

Potom sme sa vydali na dlhú cestu naspäť do Andorry. V aute sme mali 36 stupňov. Ale čo je to oproti dnešným teplotám v Kaplne (podľa Matúša vraj bolo 38).

Teraz sedíme na ubytku, je tu príjemných 23 stupňov,

 

Deň 8.

Po včerajšej autoturistike a duchovnom zážitku sme sa vrátili k zážitkom pozemským, aj keď v tomto prípade skôr vzdušnejším. Vybrali sme sa na trošku výživnejšiu ferátu Roc d´Esquers. Je písaná ako jedna z najkrajších v Andorre, a naozaj bola parádna. A riadne dlhá. Prevýšenie 530m, z toho feráta cca 320m. Výhoda bola, že asi do polovice bola v tieni, takže sme až tak netrpeli na slnku, celá bola riadne kolmá, žiadne veľké traverzy a cikcakovanie, smer stále rovno hore. Aj zážitok je oveľa intenzívnejší, keď feráta naberá výšku a človek má pod nohami len prázdno a nič. Celá bola veľmi vzdušná, aj keď kvôli tieňu možno fotky nebudú stopercentné, zážitok 100% bol. Na konci je najfotogenckejšia časť, záverečný mostík, a tam už fotky hovoria za seba.

Po feráte bolo treba ešte vystúpať asi 200 výškových metrov na vrchol Coll Jovell, kde sme stretli prvých ľudí, miestnych správcov parku, čo tam boli na kontrole. Po ceste dole sme narazili na lokalitu Ramio, kde zo šopy vyšiel a osobne nás uvítal miestny somár. Keby sme v škole dávali pozor a pozorne sa učili po katalánsky, možno by sme vedeli, že Ramio nebolo jeho meno. A možno bolo.

Zostup dole bol dlhočizný a nekonečný, navyše jašterica mala prehánky, tak sme dnes obedovali až o 16:00, v miestnej reštike v Encampe, kde si Aďa dala Tartiflette a ja nejaký miestny Tapas. Mohli sme si to dovoliť, lebo poisťovňa nám dnes schválila odškodné za ten blesk, čo nám trafil dom pred mesiacom.

Ešte jedna poznámka, ktorú sme chceli spomenúť už skôr, ale nebol čas a priestor. Andorrská architektúra. Neuveriteľne zľadená a pekná. Všetko kombinácia prírodnej bridlice, kameňa a dreva. Či už pôvodné staré domy, alebo moderné hotelové komplexy, všetko so spoločnými prvkami, kamennými fasádami v kombinácii s drevom. Všetky domy, bez výnimky, s fasádou zo sivej bridlice, alebo tmavého kameňa, šikmé strechy alpského štýlu s drevenými doplnkami, priznanými stĺpmi, alebo obkladmi. Dokonca väčšina striech má ako krytinu čiernu bridlicu, je to miestny materiál, a aj keď nie je najlacnejší, je domáci. Komíny majú prekryté veľkou platňou z bridlice a na tom nejaký kameň na priťaženie, aby to vietor neposunul. Za týždeň sme tu nevideli jedinú opachu, alebo niečo v inom štýle. Krásne zladené, či už je to malý rodinný dom, alebo veľký apartmánový komplex. Pastva pre estéta, či architekta.

 

 

Deň 9.

Už sa nám blíži koniec pobytu, dnes sme mali posledný lezecký deň, zajtra sa už budeme presúvať do Barcelóny, na letisko a domov.

Naplánovali sme si niečo extrémnejšie a pikantnejšie. Ferátu Roc del Quer diretissima. Ide na rovnaký kopec a vyhliadku, kde sme boli v nedeľu, akurát fajnovejšou a priamejšou líniou. Začiatok je priamo na ceste, kde sme spôsobili prestoje v práci miestnych cestárov, lebo keď nás videli, prerušili práce na oprave cesty a asfaltovaní a všetci na nás čumeli. Koniec je zasa tesne pod vyhliadkou so zamysleným mysliteľom, kde na nás čumeli výletníci. Feráta je extra výživná. Ak tá včerajšia bola doteraz Top, tak táto ju prekonala. Ozajstná diretisima, priamo hore, odhadovaná obtiažnosť D ( podľa našej stupnice) a 350m poctivého vertikálneho lezenia. Odporúčame pre fajnšmekrov.

Hore sme si dali v chate pivečko a po ceste dole, ktorá je dosť adrenalínová, sme ešte ratovali nejakú zablúdenú pani odhadom z Pakistanu, alebo Indie, ktorá sa omylom pustila touto zostupovkou v crocsoch.

Deň 10.

Sedíme na letisku v Barcelóne a čakáme na zmeškané lietadlo. Náš záchranný tím (Matúško s Kaťou), čo nás má prísť vyzdvihnúť do Viedne sedí doma a čaká..

Ráno sme sa zbalili a vyrazili do Barcelóny. Na hraniciach so Španielskom nás odstavili nabok, nie preto, že by sme boli podozriví drogoví díleri, alebo pašeráci, ale Andorská vládna splnomocnenkyňa tam robila anketu a my sme jej asi pripadali ako vhodní kandidáti. Tak sme si chvíľu pokonverzovali (vo francúzštine, lebo keď bola v škole katalánčina nedával som pozor, a keď mali oni angličtinu nedávala pozor ona). Splnomocnenkyňa sa nás povypytovala ako sa nám páčilo a tak, pochválila nás za francúzštinu a ochotu. Možno vyhráme lyžiarsku dovolenku v 4hviezdičkovom hoteli už túto zimu. (A možno nie.)

Potom sme sa presúvali lokálnymi cestami mimo diaľnic, lebo sme mali fúru času, išli sme cez lezeckú oblasť Oliana, s nádhernou dolinou a skalami po obidvoch stranách, opäť cez údolie pod Montserratom až k Barcelóne. Po ceste sme sa zastavili ešte v parku Katalánskych miniatúr, kde mali makety všelijakých katalánskych pamätihodností a aj Sagradu Familiu bez žeriavov. Auto sme odovzdali v stave úmernom jeho opotrebovaniu, a až teraz sme si spomenuli, že sme si zabudli spraviť fotku s Carboulderingom. No nič, musíme vyhrať ten pobyt v zime. Nakoniec sme si ešte riadne počkali, lebo európske centrum riadenia letovej prevádzky sa tvári, že nestíha, ale podozrievam ich, že v tom je zasa nejaký gríndíl, takže celkové meškanie priesiahlo 4 hodiny a domov sme dorazili o pol druhej v noci.

Dobre bolo, výber z fotiek je tu...