Konečne sme vypadli z tých horúčav a vyrazili zasa do hôr. Program máme už tradičný, poohmatávať nejaké skaly, trochu sa zapotiť, pokochať sa výhľadmi, načerpať energiu, doplniť endorfíny, dopamíny, adrenalíny a iné drogy, dobiť čakry a zharmonizovať psyché.

Vyrazili sme ako vždy zavčasu, aby sme začali už po ceste. V pláne bola feráta Millnatzerklamm, na ktorej sme už boli v 2017, ale opakovanie matka múdrosti. K feráte sa ide po strmej a divokej serpentínovej ceste, kde sa neobídu 2 autá a pred koncom cesty je rampa z automatom na peniaze. Prišli sme za nejakým nemeckým autom, ktorého šofér asi nechápal po nemecky, že tam musí dať 5€, lebo aj tak sa tam nemá kde otočiť. Nakoniec nahádzal mince, rampa sa zdvihla, ale nemec nebol dosť rýchly a kým sa pohol s autom, rampa bola už zasa dole. Nevadí, na druhý pokus to už zvládol. My sme nemali mince, ale iba bankovky a tie automat odmietal, našťastie Aďa povymieňala našu 5 evrovku za nemecké mince od ďaľších turistov a prešli sme.

Feráta ide okolo potoka a vodopádov, v jednom mieste sa delí na dve cesty rôznej obtiažnosti idúce z každej strany vodopádu. Aďa zvolila krajšiu a ľahšiu B/C, s lavičkou nad vodopádom, mne ostala tá masochistická C/D s prevismi.

Vrch feráty s posledným vodopádom vylepšila príroda (alebo nejaký majster), tak, že voda tečie rovno na lano, chyty, kramle. Nie je nijaká možnosť to obísť, ani sa vrátiť späť, nezostáva nič iné, len si dať riadnu sprchu. Samozrejme skala aj všetky železá sú extrémne šmykľavé, na to voda tečie po rukách, nohách, feráta sete, oblečení, veľkonočná oblievačka je šuviks. Foto z logických dôvodov nemáme.

Našťastie goretex bráni vode dostať sa dnu a adrenalín bráni riedkemu dostať sa von, takže sme ostali hustí a vyškriabali sme to.

Dole sme stretli čechov, ktorí boli zasa chytrejší, nezaplatili za cestu a parkovné, pichli to kilometer dole na súkromný pozemok nejakého gazdu a majú “levnejší dovolenou”

Zvyšných 120km do Alta Badie sme zvládli po dobrom obede v miestnom Gasthouse a dorazili sme do Corvary, do rovnakého ubytovania ako pred rokom s Kaťou. Domáca nám dala vybrať z dvoch apartmánov, Aďa vybrala ten lepší, s veľkým balkónom a krásnym výhľadom.

Aby sme nechodili boso, kúpili sme si víno rosso. Víno je značky Sella Ronda. Je veľa ľudí, čo už zlyžovali Sella Rondu a my sme tí, čo ju aj vypili.

Deň 2.

Dnes sme mali “skoro” český deň. Vstali sme neskoro. Teda na naše pomery neskoro, lebo keď sa jedná o lezenie a lyžovačku, nikdy nie je dosť skoro. Vstali sme o 8:15 a klíďo píďo sme sa vybrali na ferátu Forcella de Saslonch na južnej strane Saslongu. Predpoveď počasia bola fajn, všade svietilo slniečko, len masív Saslongu bol hore v oblakoch. “To rozfúka”, povedal som a okolo pol jedenástej sme dorazili k feráte. Všade ako na Václaváku. Rýchlo sme sa prezliekli, aby sme predbehli nemecký zájazd a začali liezť.

V tom momente začali padať krúpy. Len také maličké, do centimetra priemeru, pekne bubnovali o prilby, ale kedže všade navôkol svietilo slniečko, brali sme to len ako taký krátky lokálny vrtoch. A tak sme liezli a liezli v tých krúpkoch, až začalo pršať. Postupne viac a viac, ale už nebolo kde uniknúť.

Keď sme boli posledných 10 metrov pred koncom feráty, niekde v diaľke udrel prvý blesk. Stihli sme to. Vliezli sme do chaty, prezliekli z mokrého, dali si výdatný obedík a vybrali sme sa v mrholení dole.

Mysleli sme si, že ako sme to dnes dali na čechov, ale keď sme pri zostupe míňali začiatok feráty, akurát tam bol celý zájezd CK Prúser s r. o., ktorý sa chystal ešte len začínať. Ešte stále na nich nemáme…

Deň 3.

Dnešok dopadol úplne inak ako sme plánovali. Chceli sme ísť na Tre Cime, a preto sme vstali už o 6:00, ako správny masochisti, hneď sme aj vyrazili na cestu, a aby sme sa nezdržiavali, raňajky sme mali v aute po ceste cez 3 horské prechody. Je to síce iba 60km, ale samé serpentíny, a tak cesta trvala zhruba 1,5h. Pri Misurine, kde sme dorazili 7:40, a kde sa odbočuje k Tre Cime bola už zápcha na hlavnej ceste. Posúvala sa len veľmi pomaly, až sme sa dostali k ceduli, že horné parkovisko je plné a hore nepúšťajú. A to sme boli ešte stále minimálne 2-3km pred mýtnicou (10km pred parkoviskom). Zápcha sa posúvala vždy len ak niekto stratil nervy a otočil sa, pretože hore púšťali len auto za auto, ak náhodou niekto zišiel dole, čo bolo nepravdepodobné a možnosť počkať, kým sa posunieme tie 2-3km k mýtnici a dostaneme sa hore bola nereálna. Zanadávali sme si na tie masy turistov, otočili sa, a po ceste späť sme vymýšľali náhradný program.

Zvolili sme Cortinu a vybrali sa na Ferátu Ra Bujela nad zjazdovkou Tofana, kde sa jazdí zjazd svetového pohára. Vďaka skorému rannému vstávaniu sme tam boli pomerne skoro, ale aj tak už pred nami bola skupina angličanov a nemeckých dôchodcov. Angličania mali zo sebou asi 12 ročného chalana, ktorý bol evidentne prvýkrát na feráte (možno aj v horách), a ich veličenstvo mu vybralo rovno Céčkovú ferátu na začiatok. Chalan mal tenisky s hladkou podrážkou, triasol sa od strachu,  nebol schopný spraviť krok, tak ho dvaja ťahali a tlačili slimačím tempom, zatiaľ čo my sme postávali a nemohli sa pohnúť. Ďaľšia dnešná zápcha. Nemeckí dôchodcovia si netrúfli ho predbehnúť, tak sme tam stáli ako za socíku pre zelovocom.

V tretine feráty je mostík, kde sa už konečne dalo bezpečne anglického mladíka a jeho dvoch bodyguardov obísť, neskôr sme predbehli aj tú skupinu nemeckých dôchodcov, ale feráta nám trvala namiesto hodiny dve. Nebol by to problém, ale my sme mali v pláne ešte pokračovať ďalej na nadväzujúcu ferátu Guiseppe Olivieri, našťastie počasie bolo dnes super, stabilné, tak sme po krátkej pauze v chate Pomedes na pivko a grapku, pokračovali ďalej, našťastie už sami a vlastným tempom.

Neskorší obed sme si dali na konci feráty na Ra Valles a zišli dole k autu. Potom už len zasa hodinku naspäť na ubytko. Krásny deň za nami, aj keď úplne iný ako pôvodne plánovaný.

Deň 4.

Dnes sme si dali výživnú ferátu delle Trincee v Arabbe, nad Porto Vescovo. Je to hneď vo vedľajšej doline, vzdialené iba 10km, takže sme nemuseli ráno stresovať a skoro vstávať.

Feráta ide po skalnom hrebeni v nadmorskej výške okolo 2700m s výhľadom na jediný ľadovec v Dolomitoch a zároveň najvyšší vrch Dolomitov - Marmoladu.

Už sme tu boli niekoľkokrát, poznáme to tu a už vieme, kde sa najviac zapotíme a kde sú najlepšie fotky. Feráta končí na skalnej ihle, kde sa ale vyberú už len tí najhustejší. Je to celé poctivé Déčko, a skalná ihla je taký bonus, alebo čerešnička na torte.

Po feráte sme si dali výborný obed na Porto Vescovo 2478m, kde špegety stoja toľko čo rezeň, takže špagety budú inokedy.

CK Prúser s r.o. sa dnes neobjavili ani do poobedia, možno je to pre nich ešte zavčasu.

Deň 5.

Konečne sme si dovolili oddychový deň. Včera nás asi prefúklo, alebo sme chytili úpal, alebo nás zmorila únava. Ráno sme sa zobudili nejakí dobití, boľaví a nekompletní. Aby sme sa zasa neliečili a nepovaľovali na ubytku, Doktor Jojo nariadil regeneračný pobyt v klimatických kúpeľoch, na čerstvom vzduch, na slniečku, na doplnenie vitamínov D a B a alpských liečivých kvapiek (nakvapkaných vždy v štamrlíku.) Jediný problém bol, že doktor Jojo vybral na regeneračný pobyt horskú chatu Gardenacia 2050m nad La Villou, kde sa treba nejak vytrepať. A tak sme sa obliekli do lezeckého a išli tam výživnou Céčkovou ferátou Les Cordes.

Hore sme si dali obed, alpské kvapky luhované z borovicových šišiek, a slnečnú liečivú procedúru na terase.

Do toho sme počúvali symfóniu kravských zvoncov z neďalekého salaša. Liečivé účinky sa dostavili okamžite.

Poobede sme zbehli dole, vrátili sa na ubytko, absolvovali siestu a nakoniec ešte prechádzku po Corvare.

Zopár ďaľších fotiek je tu...