Letná dovolenka v Alpách a Dolomitoch je už každoročná povinnosť. Tento rok v trojici s Matúškom, a opäť plná dobrodružstiev, zážitkov a športovo-lezeckých výkonov na ferátach a na skale. Napriek premenlivému počasie sme využili čas úplne naplno, každý deň sme si stihli zaliezť, takže nám napokon nezostal čas na žiaden oddychový deň, ten musíme zaradiť do programu až doma. 

Deň 1.

Trochu hektický začiatok dovolenky, ale hlavne, že dovolenka začala.

Vyrazili sme síce o šiestej, a tentokrát nie kvôli rannému menčestru. Po hodine jazdy niekde pri Schwechate nám začalo brutálne pískať koleso. Chvíľami viac, chvíľami menej, ale pískali sme ako macedónsky kamión z roku 1962 po odfušovanej generálnej oprave. Zastavili sme na odpočívadle, skontrolovali sme kolesá, pravé zadné bolo horúce. No nič to, otočka ideme pomaly domov, a keď bude osem a otvoria náš servis, tak tam hneď po ceste zavoláme.

Po ceste to prestalo pískať, koleso už bolo v pohode, dovolal som sa do servisu, vysvetlil som čo to robilo, hneď vedel, že to bol zaseknutý strmeň elektronickej ručnej brzdy. Odporúčanie, že ak nebudeme používať ručnú brzdu, tak môžeme v pohode pokračovať. Zhodnotili sme, že týždeň v Alpách a Dolomitoch bez ručnej brzdy asi nedáme, tak sme sa vrátili a vymenili autá.

Druhý pokus, vyrážame o 9:30. Nevadí, aj tak je predpoveď zlá, samé pršanie, takže naplánovanú ferátu asi aj tak nemôžeme liezť. Celú cestu pršalo, kúsok pred Schladmingom prestalo. Ideme pozrieť Silverklamm (rakúske “Jánošíkove diery”), a ak sa nebude dať liezť feráta, aspoň sa prejdeme. Počasie také všelijaké, mračí sa, ale neprší.

Skúsime to. Hodinová feráta obtiažnosti D na rozcvičku. Volíme rýchle tempo, pre istotu, aby sme to stihli, kým nezačne pršať, ale je to ešte zatečené a obtiažnosť stúpa.

V polovici stretávame partiu čechov. Prehodíme pár viet. Kolega z česka zahlási: “je to dobrý, jen aby to počasíčko vydrželo”. Vtom okamihu začína pršať, do konca feráty nám ostáva ešte polovica a pár D-éčkových úsekov. Spomínam si na tie vtipy o čechoch a lavínach a pridávame tempo. Nakoniec sme to hore vybehli za 40 minút, dole k autu za ďalších 15, a až pri aute sa spustil lejak a hrmenie. Stihli sme to. (Snáď aj ti češi:-)))

Cez Schladmingovske športové obchody sme sa presunuli do Kleinarlu, kde bývame v super mega krásnom novom apartmáne 20metrov od lanovky.

Zajtra predpoveď nič moc, ale možno zasa niečo vyšmýkame :-)

 

Deň 2.

Rovno z okna vidíme 3 feráty. Jedna je moc ľahká (Familien A/B), tu sme ani neplánovali skúšať, v pláne boli zvyšné 2. V noci a ráno ešte pršalo, a vyzeralo to, že budeme akurát mastiť karty, ale okolo deviatej sa vyčasilo, a tak sme vyrazili.

Vodopádová Kesselfall, značená B/C, ale totálne mokrá a šmykľavá, takže obtiažnosť o čosi vyššia, ale krásna ferátka s mostíkmi ponad zurčiace vodopády. V peknom počasí, v kľude a pohodičke, vyliezli sme, zliezli sme, a na parkovisku dole, keď sa už začínalo zmrákať sme stretli čechov. Chystali sa akurát hore, ale vyzeralo, že majú času habadej. Nakoniec vyrazili, my sme sa zbalili, nasadáme do auta a zrazu pekná zleja. Snáď ich nespláchlo..

Druha feráta nepripadala do úvahy, tak sme sa pomotali po dedine, a keď sa zasa vyčasilo, dali sme si dôchodcovskú turistiku okolo jazera Jagersee.

Poobede sme sa boli okúpať v akvaparku Wasserwelt vo Wagraine, kde sme boli prvýkrát v marci 2006, počas povestnej trojgeneračnej lyžovačky. Plávať sa moc nedalo, lebo bolo príliš veľa ľudí, tak sme sa aspoň dvakrát spustili z toboganu. Zajtra ma byt lepšie, chystáme sa do Gasteinu (aby sme tam boli pred Fidjiovcami a mohli sme mudrovať :-)

 

 

Deň 3.

Po dvoch dňoch biedneho počasia sa dnes vyčasilo, a to bol hneď signál vyraziť niekde vyššie. Doterajšie ferátky boli vždy niekde v doline pri vodopádoch, nadmorská výška okolo 1000m, dnešný plán boli feráty nad 2000m v údolí Gastein.

Ranný presun autom ubehol rýchlo a už sme boli v kúpeľoch Bad Gastein, čo Matúš hneď preložil ako “zlý gaštan”. Prvá hrebeňová feráta Hirschinger, kúsok od lanovky na rovnomenný vrchol, ktorý je zároveň frekventovaným cieľom turistov, aby mohli sledovať a híkať, zatiaľ čo my sme vzdychali a stonali pod prevismi v obtiažnostiach D/E, nám trvala asi hodinku aj pol. Zaujímavosťou bol flying fox (zip line, alebo pre neznalých, spustenie krížom z jednej skaly na druhú, ponad priepasť na zavesenom lane), dlhý asi 30m, s erárnym spúšťacím zariadením, ktoré si každý mohol pritiahnuť pomocným lanom. Turisti na vrchole mohli híkať (a závidieť :-))

Po feráte sme si dali v chate gulášik, pivko a jágrika, pomohli sme pri záchrane nemeckej turistky, ktorá hodila tigra na terase chaty a poškodila si koleno. Smola chodí niekedy nie po vrchoch, ale po krčmách..

Po obede sme si dali ešte jednu ferátu na Kleine Scharte, opäť D/E, s peknými výhľadmi na celé lyžiarske stredisko. Bolo to super, nemalo to chybu a tak sme Bad Gastein premenovali na Good Gastein!

Po ceste naspäť sme sa zastavili ešte v Dorfgasteine, kde prebiehal “Dorffest”. To vyzerá tak, že všetci dedinčania v dedine popíjajú, promenádujú sa v kožených kraťasoch na traky, krojoch, vyspevujú a jódlujú. Pekný zvyk, a hlavne všetci, mladí aj starí v krojoch, to by som si prial vidieť niekedy u nás. (Nemyslím festival vo Východnej)

Zajtra presun do Val Gardeny.

 

Deň 4.

Včera večer sme sa zastavili v Kleinarli v pizzerii. Na naše prekvapenie vo vytríne bolo 6 veľkých a 2 malé glóbusy Annemarie Moser- Prollovej, historicky najúspešnejšej rakúskej lyžiarky a podľa poctu víťazstiev druhej najúspešnejšej na svete po Lindsey Vonn. Okrem toho tam bolo kopec ďalších trofeji, olympijských a iných medailí. Pizzeria jej patrila do roku 2006, keď ju predala a išla na dôchodok.

Dnes sme sa presúvali do Dolomitov. Po ceste sme sa zastavili na feráte Danielsberg. Mala to byť krátka zastávka, s nástupom na ferátu 10 minút, ale kvôli “skvelému” značeniu sme tam blúdili, chodili hore dole a našli sme ju až za viac ako hodinu. Feráta je značená C, ale zhodli sme sa že je určíte ťažšia.

Potom sme si dali skvelý obedík v nenápadnom retro gasthause a pokračovali cez Lienz, Brunico, Alta Badiu do Val Gardeny.

Aby bolo tých náhod a srandy viac, bývame u Runggaldierovcov (šup, šup rýchlo gúgliť, kto je Peter Runggaldier), rovno oproti Sasslongu s výhľadom na zjazdovku.

 

Deň 5.

Predpoveď počasia hlásila na poobedie búrky, takže plány na celodennú ferátu stroskotali. Vybehli sme aspoň na Col Rodelu (C), kde sme už boli niekoľkokrát. Na ferátu je nástup s Passo Sella, pozdĺž lanoviek, s výhľadmi na Langkofel, Sasslong, Sellu a Marmoladu, dnes ale boli zahalené v mrakoch. Postupne sa vytiahlo, takže sme liezli za slnečného počasia, vo vrcholovej chate (2486m) sme si dali nejaké občerstvenie a zostupovali dole.

Pri zostupe sme sa zastavili ešte v jednej chate na obed, počas ktorého sme sledovali ako vrtuľníkom vozia materiál na protilavínové zábrany. Medzitým sa úplné zatiahlo, čierne mraky, tma, ochladenie, takže šup šup dole a keď sme odchádzali z parkoviska už lialo. Stihli sme to.

Po ceste lejak a pri príchode k apartmánu už zasa slniečko.

Podvečer sa chystáme dolu do dediny( bývame dosť na kopci) prešmejdiť obchody a pozrieť miestny “ Traditional artisan market”, ktorý tu dnes je.

 

 

Deň 6.

Dnes to podľa predpovedi počasia malo vyzerať ako číra katastrofa, dažde od rána a postupne pribúdajúce búrky. Celú noc lialo, ráno ale nepršalo, tak namiesto plánovaného poprdkávania v ubytku sme vyrazili na Passo Sella, niečo vyliezť. Popredu sme pozreli pre nás lezitelné sektory v oblasti Citta dei Sassi (dôchodcom pripomeniem, že to bolo pri tom salaši, kde sme boli spolu na obede). 

Chvíľkami aj troska pomrholilo, ale nebolo to nič extrémne, tak sme liezli ako ďasi. Pre spestrenie lezenia sme si vyskúšali aj zlaňovanie zo skaly. Po 12-ej sme sa pobalili a zašli na obed na známy salaš. Teraz sme na ubytku, dali sme si kávičku a chystáme sa prešmejdit obchody a nakúpiť nejaké potraviny na zajtra.

 

 

Deň 7.

Konečne dobrá predpoveď počasia a to hneď znamenalo, že treba vyraziť na niečo väčšie. Voľba padla na ferátu delle Piramide (C/D) na Col dei Bos (2559m) s 580 metrami prevýšenia a 330m lezenia. Zavčas ráno sme sa teda presunuli cez Passo Gardena, Passo Valparola do Passa Falzarego a začali sme šľapať. Prvé metre feráty sú naschvál spravené ako najobtiažnejšie, aby odradili mantákov a amatérov. My sme ju už ale absolvovali pred pár rokmi a obtiažnosť C/D nám nerobí žiadne problémy :-))

V polovici feráty nás dobehli traja naspeedovaní nemci, až sa triasli, aby nás mohli predbehnúť. Tak sme ich pustili, a ako sa hovorí: “ za dobrotu na žebrotu”, vzápätí mi zhodili na hlavu skalu ako päsť. Ešte že nosíme prilby, lebo toto by som ťažko rozchádzal, aj keď mám hlavu riadne tvrdú.

Našťastie žiaden ďalší incident sa nestal a v pohode sme doliezli a zišli dole. Pri parkovisku sme prispeli na nepálsku nemocnicu (kúpou červeného vína), takže sme vlastne spravili dva dobré skutky naraz.

 

Tento spôsob charity je mi sympatický

 

 

Deň 8.

Dnešný posledný aktívny deň (zajtra ideme domov) sme sa rozhodli dať si niečo fajnové.

Ráno sme si privstali a presunuli sme sa do Arabby, na výživnú hrebeňovku - ferátu delle Trincee (obtiažnosť D), ktorá ide vedľajším hrebeňom od Marmolady a najvyšší bod má 2727m. Začiatok je kolmá stena vysoká asi 100m, potom nasleduje úzky hrebeň, iba preliezanie špicatých vežičiek a naľavo ani napravo nič, iba vzduch. A samozrejme famózne výhľady na Marmoladu a Sellu.

Pri zostupe na nás taliani spustili skalisko veľké ako mikrovlnka, ale našťastie sme stihli uskočiť, kým sa zrútila do údolia.

Po ferátke sme ešte posedeli na terase chaty s výhľadom na Marmoladu a nechali sa ošmahnúť slniečkom(to by sa najviac páčilo Dedkovi žilinskému :-)

Potom už len dole, presun na ubytko, balenie a príprava na zajtrajšiu cestu domov.

 

Výber z fotografii si môžete pozrieť tu ....