Prešiel rok a s ním prišla potreba opäť doplniť pozitívne hormóny,endorfíny, dopamíny, adrenalíny a tak sme zasa vyrazili do Dolomitov. Najskôr do Arca na severe Lago di Garda, lezeckej Meccy Talianska.

Po ceste sme sa zastavili na Feráte Peter Kofler pri Brennerskom priesmyku.

V celku výživná feráta, výborne značená, kúsok vedľa diaľnice v krásnej dolinke na južnej strane Tuxu. Na rozcvičku bola až až, trvala spolu s nástupom a zostupom cez 3 hodiny, nebola príliš prekramlovaná, ale nič pre začiatočníkov.

Liezlo sa viac po skale, so slušnou výškovou expozíciou, vo väčšine na trenie, takže sa bolo treba často riadne zaprieť do lana, takže pekná makačka s nádhernými výhľadmi na dedinu, dolinu a brennerskú diaľnicu. Narobili sme si mozole ako roľníci v čase žatvy.

Po feráte sme sa presunuli do Arca, večer vybehli na peššiu zónu, posedeli na pivečku. Keď sme tu boli pred 20 rokmi, v dedine sa večer potulovali len zaprášení horolezci a podobné indivíduá, ale teraz to už je omnoho komerčnejšie. Horolezecké obchody postupne vymieňajú butiky s drahými handrami, v uliciach sa promenádujú navoňaní taliani, holanďania na bicykloch, pupkatí nemci, zlatá mládež na školských výletoch a samozrejme naši susedia v sandálkach.

Deň 2.
Na naše mozole sme si naordinovali oddychový deň. Kedže je tu riadne teplo (34-37C), vyrazili sme sa schladiť na starú známu kaňonovú ferátu Rio Salagoni v údolí rovnomenného potoka. Posledných niekoľko rokov bola jej horná časť neprístupná a zavretá kvôli zosuvom pôdy a kamenia, ale minulý rok ju konečne vyčistili, zrenovovali a znova otvorili, takže sme si ju mohli vychutnať znova celú.

Bolo to tam ako na Václaváku, našťastie sme sa nejak preštrikovali, a nečakali sme za skupinkami susedov. Po feráte sme si dali siestu a podvečer sme v rámci oddychového dňa vyrazili ešte na ferátu Colodri na skalný masív nad Arcom. Spodná časť feráty je úplne nová, ťahaná o kusisko viac na juh a strmšie hore. Dočítali sme sa, že ju prestavali v 2024 kvôli vyšúchaným miestam a kvôli zatraktívneniu a zvýšeniu obtiažnosti. Celé to zaplatila La Sportiva. Na vrchole nás vítali starí, známi capkovia a kozičky, ktorí sa tam ponevierali.

Skoro nás zastihla blížiaca sa búrka, ale hromy a blesky nás obišli, chytili sme len trošku popŕchania, kým sme stihli zísť do pizzerie v Arcu.
Oddychový deň na jednotku. Večer sme sa chystali ísť na rockový festival do vedľajšej 5km vzdialenej dediny Dro, mali tam hrať nejaké metalové kapely z Trenta a Bolzana, ale keď sme šli k autu začalo pršať, tak sme to nechali na budúce..

Deň 3.
Ďaľší oddychový deň sme si naordinovali ferátový okruh ku Cime Capi, ponad jazero Garda. Išli sme ho už v rôznych variantách niekoľkokrát spolu s deťmi, najskôr asi pred 20 rokmi. Tentokrát sme šli variantu ferát Fausto Sussati a Mario Foletti, spolu 5 hodín turistiky a lezenia s prevýšením cez 700m. Samozrejme v 30tkách teplotách.

Nechápeme ako sme mohli ísť túto mordovačku pred 20 rokmi s malými deťmi, čím sme ich motivovali, ako to zvládli bez frfľania, alebo či sme boli vo výchove čistí tyrania. Feráty nie sú ťažké (teda aspoň pre dospelých), majú nádherné výhľady na jazero, miestami su riadne exponované, ale celý okruh je v letných teplotách nesmierne vyčerpávajúci. V dedine Biacesa, odkiaľ sa začína šlapať je niekoľko noviniek. Na platenom parkovisku pre ferátistov vyberajú policajti pokuty, lebo je len pre rezidentov, na neplatenom parkovisku pri hlavnej ceste vyberajú parkovné. Domy, ktoré vyzerali na spadnutie sú zreštaurované a pribudla aj krčmička, ktorú sme na spiatočnej ceste neobišli. Turistický ruch obnovuje infraštruktúru a pýta ďaľšie peniaze.

Po sieste sme sa vybrali do mesta zarezervovať si bicykle na zajtrajší cyklistický deň a pochodiť miestne športové obchody. Kedže je zajtra nedeľa a požičovne bicyklov budú zavreté museli sme si zobrať bicykle už dnes a uskladniť ich v obývačke pod televízorom, takže sme tým minuli všetok čas kým boli otvorené športove obchody a ušetrili sme.

Deň 4. - Giro del 4 Laghi

Dnešný cyklistický deň mal byť oddychový. Vybrali sme sa teda po sieti vybudovaných cyklotrás na sever, proti prúdu rieky Sarca smerom na Sarche.

Postupne sme ukrajovali kilometríky, míňali dedinky, kochali sa navôkol monumentálnymi skalnými stenami, olivovníkmi, kilometrami rozkvitnutých oleandrov, vinicami, nádhernou prírodou na všetky strany. Nikam sme sa neponáhlali, a tak nás vlastne skoro všetci predbiehali. Na jednej strane vyšportovaní cyklisti na ultraľahkých, karbónových a drahých galuskách, na druhej strane pupkáči na drahých elektrobicykloch. My na požičaných graveloch (gravel je ako galuska, len má hrubé kolesá a umožňuje ísť aj do terénu, napríklad na vyštrkovanú cestu). Prišli sme k Lago Toblino s rovnomenným hradom rovno v jazere, potom k Lagu di S.Massenza, ktoré sme obišli, potom sme trochu poblúdili a dostali sa k stúpaniam, za ktoré by sa nahanbili ani na Giro d’Italia.

Keď som minul dopravnú značku, že treba používať zimné reťaze, vedel som, že už je zle. Tu by aj Pogačar utrúsil nejaké škaredé slovinské slovo. Všetko sme ale zvládli, zjazdy napumpovali adrenalín a zahnali únavu. Obed si dali pri Lago Cavedine, potom sme zasa trochu nastúpali a nasledoval nádherný zjazd po serpentínovej ceste smerom na Dro, kde sme sa naspäť vrátili na cyklocesty a pokračovali cez Arco, Torbole do Riva del Garda na severe Lago di Garda. Tam sme zasa doplnili kalórie a podvečer sa vrátili do Arca.

Moje “inteligentné hodinky” povedali, že 72 km, samé rekordy, stúpania, prevýšenia atď, a na záver sa ma spýtali, že či sme kompletní?

Energia sa míňa zasa
A na vôkoľ taká krása,
Čo už, no do frasa,
Kým ešte nie je prázdna kasa,
Ideme do Val di Fassa

Deň 5.

V Arcu napriek predpovediam sľubujúcim ochladenie, stále panujú trópy. Cez deň 35, v noci 28 stupňov, už sme sa tešili, že sa schladíme v horách. Ráno sme pobalili a vyrazili na pocestnú ferátu ( to je taká, čo je po ceste) do Mezzolombarda, na ferátu Giovannelli Burroni, ktorá síce nie je ťažká, ale vedie kaňonom potoka, okolo vodopádov a ponúka možnosť schladiť sa v takýchto extrémnych teplotách. Vonku bolo 38 a časť feráty vedie po otvorenej skale rovno na úpeku, miestami som cítil už smrad spálenej slaninky a grilovaných rebierok. Našťastie sa feráta potom opäť vrátila do kaňona potoka, kde bolo fajn.

Lezecká časť končí pod obrovským, vysokým vodopádom. Veľmi pekná feráta, odporúčame aj pre deti alebo začiatočníkov.

Hodinový zostup v tom teple nás vykúpal vo vlastnom pote dokonale, ale otvorenú pizzériu sme našli až asi v tretej dedine, síce to nebola talianska pizzéria, ale zamaskovaná turecká kebabáreň, ale zato taký výborný obed za cenu nižšiu ako v bratislavskej táckarni sme nečakali. Zaslúžili sme si.

Deň 6.

Keď vo Val di Fassa pred tromi týždňami otvárali novú ferátu, určite pozvali všetky miestne celebrity, starostu, farára, hasičov a sponzorov, ale na nás nejak zabudli. Tak sme ju museli ísť oficiálne otvoriť a vyskúšať dnes. Vola sa Crepa Neigra a vedie na rovnomenný vrchol vo výške 2534mnm. Je to kus skaly trčiaci zo zelených trávnatých svahov nad zjazdovkami a paradoxne nie je vápencový, ako celé Dolomity, ale je vulkanického pôvodu, čiže nejaká čierna vyvrenina (podobná ako na feráte delle Trincee).

Feráta nie je technicky ťažká, ale sú na nej pekné zvislé úseky. Väčšinu času však traverzuje okolo masívu, takže výhľady sa stredajú od Catinaccia, Marmolady, Selly až po Sasslong a až na koniec sa vyšvihne na vrchol.

Po feráte sme ešte neodolali a vyštverali sa na susedný, veľmi fotogenický vrchol Spiz de Sofocela 2484 s vrcholovým krížom. Potom už nasledoval len zostup zakončený parádnym neskorým obedom a grappou. Počasie celý deň mierne oblačno až slnečne postupne sa úplne vyčasilo.

Deň 7.

Dnešná predpoveď nesľubovala veľké zážitky. Doobeda malo byť ešte ako tak, poobede búrky. Plánovali sme vybehnúť aspoň na Col Rodellu 2486m a na obed byť dole. Ráno pri raňajkách ešte hrmelo, ale postupne sa vyčasovalo. Nástup na ferátu je kvôli novej supermodernej lanovke prerobený, do skaly sa netraverzuje popod lanovku, ale ponad lanovku sa pripája k traverzovacej feráte ktorou sa človek dostane na začiatok pôvodnej feráty. Na začiatku (pôvodnej feráty, už po traverze) sme natrafili na Quida s horským vodcom. Quido mal okolo 50tky a už po prvých metroch mal riadne nahnané. Ani hore, ani dole, horský vodca ho ukľudňoval, vysvetľoval, prehováral. My sme rozumeli len Quido toto, Quido tamto, Quido tutti fruti, Quido pizza pasta a tak ďalej. Nakoniec nás nechali prejsť a Quido pokračoval v zaseknutom boji.

Ferátu sme vybehli ako už po x krát, čím ďalej sa nám zdá kratšia. Pred 20 rokmi s Kaťou a Matejom, keď nás pod vrcholom chytala prichádzajúca búrka, sa mi zdala oveľa dlhšia. V hornej chate sme si dali pivečko, posedeli na terase, medzitým sa vykľul nádherný deň, takže aj výhľady boli pohľadnicové.
Objavil sa Quido aj s vodcom, ale prišli dookola ako turisti. Z diaľky nás zdravili.

Po návrate na ubytko sme sa vybrali prejsť ešte do dediny, teda cez minimálne 4 dediny. Bývame vo Vigo di Fassa, prešli sme cez Poza di Fassa, San Giovanni di Fassa do Pera di Fassa, tam nás chytil daždík, ktorý sa stupňoval až na lejak s bleskami, tak sme po ceste trochu zmokli, aj keď sme si zabehali a v trafike kúpili pršiplášte.

Deň 8.

Dnes nastal deň D. Dôvod prečo sme šli do Val di Fassa bol, že sme tu hlavný bod programu nestihli minulý rok kvôli počasiu a tak sme sa sem vybrali s rovnakým hlavným cieľom. Ferátovou chuťovkou, crème de la crème, hrebeňovkou cez masív Rosengarden/Catinaccio a následným masochistickým okruhom okolo hlavného hrebeňa a vrcholu Rosengardenspitze/ Cima Catinaccio, ale hlavne k monumentálnym skalným útvarom Torri del Vajolet.

Skoré ranné vstávanie, presun a nástup na ferátu je nevyhnutný rovnako ako dobré počasie, aby sa celý okruh stihol. A tak sme už spolu s ranným menčestrom boli nacvaknutí na lano a stúpali k Passo Santner. Feráta je písaná ako ľahká, obtiažnosti B, ale väčšinou sa lezie free solo bez istenia, lebo nie je vybavená istiacim lanom. Istenie je až na záver, v komíne pred záverečným výšvihom.

Celý čas dovtedy sa lezie bez istenia, je to síce len trojková obtiažnosť, ale vo vibramkách, s ruksakmi a s expozíciou treba mať aspoň základný morál.

Okolo pol jedenástej sme sa prehupli cez hrebeň a z tieňa na slnko pri chate Santner 2734m, kde končila feráta a kde sme sa občerstvili, nasledoval zostup o 500 výškových metrov pri ktorom sme sa kochali famóznymi vežičkami Torri del Vajolet, synonymom Dolomitov, aj keď nie takými sprofanovanými influensermi. Napriek tomu sme stretli jednu babenku s fotografom a statívom, ale oproti včerajšku, kde ich behalo so selfie tyčkami pri Col Rodelle ako na Václaváku, to bolo minimum.

Po obede v chate Rifugio Preuss 2248 nasledoval ešte zostup a potom zdĺhavý výšlap do Passo Coronelle 2630m a na záver ešte zostup dole na uzavretie celého okruhu.
Sedem hodín v nádhernom prostredí, s neopakovateľnými panorámami na všetky strany, v super počasí.

Masív Rosengarden je nádherný na všetky strany, fotografie, ani slová nestačia. Pri spiatočnej ceste nám v aute hrala pesnička Ružová záhrada od Iné Kafe, niekedy je to náhoda, a niekedy si treba prísť ružovú záhradu pozrieť na vlastné oči.

Deň 9.

Ráno pršalo, prestalo až okolo pol desiatej, potom sa vyčasilo, tak sme si dali len 11km oddychovú prechádzku po okolitých dedinách a podvečer minigolf.

Dobre bolo, škoda, že nie dlhšie. Viac fotiek je tu...