Hovorí sa, že aj cesta je cieľ. Nie, že by sme si ju tak naplánovali, alebo predstavovali, ale aj takáto sa počíta. Ale pekne po poriadku.
Plán je oproti iným zájazdom o trošku komplikovanejší.
Priletieť na Tenerifu, poturistikovať, poliezť, prípadne sa aj okúpať, potom po štyroch dňoch sa preplaviť na Gran Canariu, zasa niečo pochodiť, poliezť a vrátiť sa odtiaľ domov.
Všetko sa dá nájsť a objednať cez internet, akurát taký malý detail, ako auto z požičovne požičať na jednom ostrove a vrátiť na druhom je aj v 21. storočí problém. Nevadí, poradili sme si a vyrazili. Ráno nás naša kompletná trojčlenná ochranka doviezla do Viedne na letisko, vyložila nás a mohli sme začať.
Čakať.
Lietadlo ktoré nás malo odviezť na Tenerifu meškalo, a nestíhalo obslúžiť predchádzajúcu destináciu, čiže letelo najskôr do Podgorice v Čiernej Hore, a až keď sa vrátilo, tak potom na Kanáry. Meškanie 3 hodiny síce trochu pilot stiahol, ale čo už.
Prvá historka, ako ináč, býva vždy z autopožičovne. Tentokrát tam na mňa vybehla miestna cica, úsmevy, lichôtky, špeciálne zľavy iba pre nás, osobné rady a odporúčania, sem tam žmurk, a tak sme s miernym doplatkom a odporučením, že jej v hodnotení máme zakliknúť 10tku dostali čierne mafiánske SUV (akurát značky Renault) s automatickou prevodovkou a v plnej paľbe.
Ubytovanie sme našli celkom rýchlo a vydali sa na nákup proviantu do miestneho Dinomarketu a večer na prehliadku turistických pascí Los Cristianos, až sme nakoniec skončili na večeri v indickej reštaurácii, lebo kanársku sme nenašli. Len samé steakhousy, burgery, občas pizzeria, ale domáce z centra úplne vytlačené.
Však to tu aj všade okupujú anglickí turisti, samý pub, krčmy s televízormi s prenosmi s premier league, domáca, originálna kuchyňa a tradície budú asi niekde vo vnútrozemí..
Deň 2.
Dnes sme si naplánovali turistický deň, aby sme sa trochu rozhýbali po včerajšku presedenom v lietadle. V pláne bol Národný park Teide, ktorý sa rozprestiera v obrovskom kráteri po výbuchu supervulkánu, s rozmermi v desiatkach kilometrov, ale ktorý je vlastne zaliaty lávou po erupciách neskoršie vzniknutých vulkánov Pico Viejo 3135 mnm a Pico Teide 3718 mnm, čo bol aj jeden z naších cieľov.
Ráno pri prebaľovaní ruksaku som v ňom našiel skalu, ktorú do neho vložila Aďa ešte na Sardínii pri jej pravidelných pokusoch o rozšírenie svojej geologicko-cestovateľskej zbierky. Neštvalo ma ani tak, že nosím na chrbte skalu ako taký dilino, ale že ju musia voziť ešte aj lietadlá, pričom generujú zvýšenú CO záťaž pre planétu a Gréta potom nemôže dobre spinkať :-)
Naspäť k turistike. Na Pico Teide treba permit, čo sme zistili hneď, keď sme začali plánovať dovolenku, ale keďže počty permitov sú limitované (a rozchytajú ich všelijaké cestovné agentúry), najbližší volný permit bol až na koniec júla, a to my už budeme potrebovať iné permity do Dolomitov. V kútiku duše sme dúfali, že to možno nejak obicyklujeme, ale nepodarilo sa. Skončili sme v 3560mnm pri rangerovi kontrolujúcom permity. Aspoň sme videli po ceste Pico Viejo, skalné útvary z lávových vyvrenín pri Los Roques de Garcia a tri štvrtiny ostrova.
Na neskorý obed sme si dali v miestnej reštike kanárske špeciality a okružnou jazdou po horách, serpentínach divokejších ako v Dolomitoch, sme sa vrátili do Los Cristianos
Večer sme boli posedieť v HardRock café. Išli sme okolo a začala hrať hudba, tak sme vošli dnu. Hrala tam nejaká miestna superstáristka s kapelou, ale hrali známe rockové hity, takže atmosféra bola fajn. Zároveň tam mala rozlúčku so slobodou partia obstarožných angličaniek. Neboli to žiadne mladice, ani krásavice a keď na mňa jedna z tých družičiek začala žmurkať, aj som sa zľakol :-)
Deň 3.
Dnes sme si dali dvojfázový program. Ráno sme boli na Barranco del Infierno (pekelná tiesňava), niečo ako lokálne Janošíkove diery, len bez vody, samé kaktusy, samozrejme za poplatok a s rezerváciou vopred. Je to písané na 3 hodiny, púšťajú limitované počty ľudí, vždy po štvrťhodine, musia sa nosiť prilby, kvôli riziku padajúcich skaliek, ide sa kaňonom hore k vodopádu a potom späť, všetko kontrolujú rangeri.
Dali sme to po včerajšej aklimatizácii v pohodovom tempe s fotením a prestávkami za dve hodiny, potom sme si dali obed z “breakfast menu” a po krátkej výmene materiálu na ubytku sme šli liezť do Arica, čo je asi 30km po “autopiste TF1" a potom 10 km do hôr terénnym autom (a to my máme). Lezie sa v rokline vyschnutého potoku, v kľude, úplne v samote. Forma sa rýchlo dostala na Sardínsku úroveň. Vyliezli sme štyri 5ky cesty, zato posledná bola obzvlášť výživná, aj sme si pri lezení zaručali.
Nevýhoda je že nemáme fotografa, takže nemôžeme machrovať. Na ubytko sme sa vrátili pred siedmou.
Paradoxne sme dnes liezli bez prilieb a turistikovali s prilbami. Ale čo už :-)
Deň 4.
Dnes ráno sme sa vybrali liezť do Callao. Zaparkovali sme na opustenej bývalej benzínovej pumpe a pomedzi odpadky sa vybrali hľadať skaly. Našťastie skaly boli hneď kúsok, v suchom koryte, v rokline, a tam už žiadne odpadky neboli. Krásne vymodelované skalné útvary po oboch stranách rokliny, samé kaktusy navôkol, ale všetko brutálne previsnuté, hladké a extrémne ťažké.
Podľa sprievodcu tam malo byť aj niekoľko ciest nami zvládnuteľnej obtiažnosti, ale realita bola iná. Previsnuté, hladké, bez chytov a stupov, a navyše prvý borhák až niekde v 7-8 metroch, tak sme to z bezpečnostných dôvodov ani neskúšali. Keby sa človek pri páde zázrakom nezranil, kaktusy by ho aj tak dorazili. Uzavreli sme to s konštatovaním, že ešte musíme potrénovať.
Vrátili sme sa na ubytko a pol hodiny strávili krúžením dookola a hľadaním parkovacieho miesta. Doteraz sme mali šťastie a parkovanie sme našli vždy pomerne rýchlo, ale dnes ani za svet.
Poobede sme vyrazili na juhozápad ostrova k Los Gigantes, skalným útvarom nad morom a potom do doliny Masca. Pekný výlet, krásna príroda, nádherné scenérie. Teraz si dávame siestu a pojdeme vyskúšať, či aj tá africká voda je mokrá.
Deň 5.
Ráno sme sa odubytovali, naložili batožinu do nášho čierneho SUV vydali sa na sever smerom na Santa Cruz, odkiaľ sme mali rezervovaný trajekt na Gran Canariu, ďaľší cieľ našej dovolenky. Po ceste sme sa zastavili ešte v Güimare, pozrieť miestne pyramídy, ale múzeum bolo ešte zavreté, tak sme si ich obzreli aspoň cez diery v plote. V Santa Cruz sme si pozreli Auditórium-krásnu stavbu divadla a opery postavenú v roku 2003 a išli sme do prístavu.
Išli sme nejakým supermoderným a rýchlym trajektom a ani sme sa nenazdali a boli sme na úplne inom africkom ostrove, ale stále ešte v Španielsku a EÚ.
Z prístavu v Agaete sme sa vybrali divokou horskou cestičkou po západnej strane ostrova (po východnej ide diaľnica), a s prestávkami na výhľady, občerstvenie, kaktusové múzeum, po nekonečnom množstve divokých serpentín sme dorazili do Maspalomas na ubytko.
Hotoví, unavení viac ako keby sme to šli peši :-).
Deň 6.
Ráno sme vyrazili na sever do vnútrozemia liezť. Väčšinou tu ráno býva kľud, kanárčania (alebo kanárici?) si dávajú ráno načas, ulice bývajú prázdne. Keď sme stúpali šialenými serpentínami do hôr, zaskočilo nás množstvo ľudí popri ceste. Všade, kde sa dalo odstaviť auto na krajnicu , postávali a piknikovali ľudia. Mysleli sme si, že asi tu budú nejaké cyklistické preteky, až neskor sme zistili, že tu je WRC Rally. Našťastie sa nám ešte podarilo prejsť a zabočiť k lezeniu do Sorrueda, lebo cestu potom hneď uzavreli. Kým sme zbehli ku skalám, už sa dolinou ozývali revúce motory.
Zaliezli sme si opäť v kaňone vyschnutého potoka, úplne sami, v kľude, v tieni (len ten rev tých rallyeistov bolo občas počuť). Nikam sme sa nemuseli ponáhľať lebo cesta bola aj tak zavretá, a tak sme postupne vyliezli zopár 5iek a na záver jednu chuťovku, ktorá nebola v sprievodcovi, ale začínala hladkým previsnutým buldrom a prvý borhák bol asi až v 5-6 metroch. Tipujem, že by to bola určite aspoň 6a-6b, ale potvrdiť by to musel aspoň Adam Ondra (ak by to vyliezol :-))
Potom sme sa boli ešte prejsť na La Fortaleza, prírodné hradisko, kde sa bránili poslední pôvodní obyvatelia pred španielmi a najedli sa v miestnej reštike spôsobom, okoštujme toto, toto, ešte toto a toto (kanársku domácu polievku, krokety z morských plodov, čiernu krvavničku s pistáciami a pečenými jablkami a cesnakový chlieb s bylinkami), čiže máme zabalený zvyšok čo sme nezjedli a budeme ho dojedať ešte dva dni.
Na hlavnú cestu sme dorazili, keď akurát išli poslední traja pretekári (už z kategórie veteráni), takže nás za pár minút pustili a vrátili sme sa do Maspalomas
Podvečer sme sa boli prejsť na miestnej púšti Dunas de Maspalomas, ktorá oddeľuje Maspalomas od susedného Meloneras. Prechádzka okolo 5km cez púštne duny bola riadne vyčerpávajúca, tak sme naspäť išli radšej cez mesto, ale aj tak to bolo ešte slušných ďaľších 5km.
Deň 7.
Ráno sme sa zobudili a išli sme sa naraňajkovať na balkón. Pod balkónom bol už čulý ruch, rozložili sa tam predajcovia, lebo v sobotu býva na námestí trh.
Dnes bola na programe turistika na Roque Nublo (preklad: oblačná skala) 1813mnm, čo je skalný útvar v strede ostrova a najznámejší symbol Gran Canarie. Tak sme sa tam ráno vyštverali po divokých serpentínach a úzučkých kľukatých cestičkách nad priepasťami. Na parkovisku už riadne dulo, teplota bola 12 stupňov, ale správny rockenroll začal až keď sme vyšľapali na hrebeň, ktorý oddeľuje sever a juh ostrova. Tam už fičal severný orkán, hmla, viditeľnosť pár metrov, číry alpinizmus.
Ale nevzdali sme to a vyšli sme až k tým dvom monolitom na vrchol, akurát že sme ich poriadne nevideli. Miestami s nami vietor tak mával ako s opilcami po odchode z krčmy. Aj zima bola slušná, až sme sa tešili, že po návrate do auta si pustíme aspoň vyhrievanie sedadiel, ale na prekvapenie to ten náš Renault nemá vo výbave :-)
Smerom z doliny na vrchol Roque Nublo nás míňali miestni bežci, ktorí tam mali tréning horského behu - behom na vrchol a behom dolu.
Potom sme pokračovali k ďaľšiem turistickému cieľu, Roque Bentayga (1412mnm) tiež krásnemu skalnému vrcholu, kde síce tiež fučalo, ale aspoň svietilo slniečko.
Vyšľapali sme, zošľapali sme, a na obed sa zastavili v San Bartolomé de Tirajana, kde sme si po včerajšej skúsenosti objednali len polovičné porcie (kanárska domáca polievka a kanársky mix s kuraťom, ale názvy sme zabudli), ale aj tak sme mali dosť.
Vrátili sme sa do Maspalomas, tu nefučí, je tu teplo, akurát na námestí pred hotelom upratujú po sobotnom trhu.
Deň 8.
Ráno sme sa vybrali liezť do Fatagy, čo je najznámejšia a asi najväčšia lezecká oblasť na Gran Canarii. Je to od nás asi len 15 km na sever do hôr. Zaparkovali sme v doline suchého potoka a vybrali sa smerom hore k hrádzi a jednotlivým lezeckým sektorom.
Už z diaľky na tmavej čadičovej skale bolo vidno biele chyty od mádža. Mysíme priznať, že obtiažnosť bola brutálna. Najľahšie cesty sú značené 5a, ale neviem aké tu majú stupnice, všetko je extrémne ťažké (teda pre našu výkonnostnú kategóriu), ešte budeme musieť veľa potrénovať a veľa mrkvičky spapať, kým si to tu naplno užijeme.
Niečo sme povyliezali a zostali nám aj nejaké otvorené projekty. Jeden sme si označili karabínkou… (Nech nám je batožina ľahšia :-)
Poobede sme si spravili auto výlet ku kráteru sopky Bandama, na severe. V strede krátera si nejaký domáci hipisák postavil chyžu a žije tam.
Dnes sa nám podaril aj extra zážitok. Chceli sme sa ísť niekde najesť a zablúdili sme do echt kanárskej dediny San Juan, úplne mimo akéhokoľvek turizmu. Miestna reštaurácia bola beznádejne plná, v nej polovica dediny na nedeľnom obede, vyštafacírovaní, celé rodinky a k tomu sme sa pridali my dvaja v prepotených lezeckých mundúroch ako atrakcia. Angličtina nehrozila, len jedna čašníčka vedela pár slov, tak sme konverzovali rukami nohami štýlom: “keď nerozumieš po španielsky, poviem vám to ešte raz a hlasnejšie a pridám gestikuláciu rukami” :-)
Vládol tam neuveriteľný chaos. Kuchyňa a čašníčky nestíhali, ale snažili sa, do toho ich dirigoval šéfko, takže tam behali ako splašené, všetko mali domýlené, výborne sme sa na tom bavili. Do toho hlučný ruch španielskej konverzácie, kde sa každý musel vyjadriť a samozrejme prekričať ostatných. Ako na cigánskej veselici. Ohučaný som doteraz ako po koncerte Metallicy. Bola to nefalšovaná zábava na kanársky spôsob a skvelá skúsenosť. Na účet sme čakali 40 minút. Na záver sme sa dozvedeli, že inokedy tam vraj taký chaos nebýva, len že dnes majú Deň Matiek.
Deň 9.
Ráno sme stihli ešte posledný výlet k Barranco de las Vacas. Je to lokalita, ktorá nie je popísaná v žiadnych sprievodcoch, ale stala sa veľmi populárnou pred pár rokmi, keď ju objavili nejakí influenceri. Je to krátky kaňon vymytý vodou, aj keď už suchý, kde sú nádherné farebné línie v skalách. Problém je, že keď sa tam nahrnie pár ľudí, už sa tam nič fotiť nedá, tak sme vyrazili na kanárske pomery skôr, to znamená, že sme tam boli okolo deviatej ráno. Urobili sme si peknú prechádzku, fotky by chceli ešte farebne trošku upraviť, lebo ešte nebolo moc dobré svetlo, ale aspoň tam ešte neboli influenceri. Iba my dvaja trendsetteri, polyhistori, makači a malí Jojovia :-)
Potom sme boli ešte pozrieť údolie Guayadeque, kde si pôvodní obyvatelia stavali obydlia v jaskyniach a kde ešte existuje zachovaných niekoľko takých jaskýň, ktoré slúžia ako kaplnky, reštaurácie, kaviarne, ale všetko bolo ešte zavreté, akurát cez mrežu sme nahliadli do jednej kaplnky a ukecal som jedného domáceho, aby nás pustil aspoň na chvíľu do svojej ešte zavretej predajne vína a špecialít.
Potom sme sa vrátili do hotela pre kufre a vyrazili na letisko. Auto sa nám podarilo odovzdať bez problémov napriek jeho žalostnému vzhľadu, totálne zaprášené, takže na čiernej metalíze vynikali všetky škrabance a ryhy. Ale dobre nám poslúžilo.
Na letisku sme sa najedli a dobre navoňavkovali v duty free.
Na letisku nás už čakala silná dvojica Matúš s Fidjim, a keďže šoféroval Matúš doma sme boli za moment.
