Ráno ešte v robote, poobede Kaťa-Taxi, letisko, voňavkovanie v duty free, prelet ponad Alpy a ďalšie dobrodružstvo môže začať.

Ako vždy, prvé silné zážitky začínajú v požičovni áut. Tentokrát sme mali zarezervovanú podozrivo lacnú Fiestu, takže úskoky a finty požičováka ( to je ešte horšia nadávka ako poisťovák) sme očakávali a boli na ne pripravení. Nakoniec sme sa dohodli na Fabii vo výbave social edition a "primeranom" doplatku. "Omalagali" nás ako vždy :-)

Po krátkom presune sme dorazili k ubytku v centre Malagy, a dlho krúžili, kým sme našli jeden pofidérny plac na zaparkovanie. Vedľa krivo-parkujúce auto malo kľúčom vyryté do laku "Puta". Dúfam, že to nebudeme mať zajtra aj my.

Bývame v centre Malagy, minútu pešo od pláže, ubytko je super, len tu nemajú štamprlíky, takže pijeme aperitív z dvojdecákov. Stihli sme akurát vybehnúť do obchodíku na rohu k Číňanovi, pre pár potravín, zvyšok bude maňána.

Deň 2.

Pri včerajšej večernej prechádzke sme narazili na zmrzlinu bez cukru. Matúš neodolal aj keď bolo 11 večer.

Noc bola nič moc. Popod okna nám celú noc hučali motorky, a keď nad ránom prestali, začali smetiari. Nepomohli ani zavreté okná, jednoducho nečuduj sa “keď sceš isť na zraz motorek a vymeníš si rannú v uterek”

Dnes sme sa vybrali pozrieť andalúzske vnútrozemie. Na jednej strane to bolo super vidieť niečo úplne  odlišné a lokálne, na druhej strane, zatiaľ čo v Malage je príjemných 26 stupňov, tam bolo 36. A to nám domáca vravela, že od stredy má prísť teplá vlna a teploty nad 45.

Ale späť k výletu. Boli sme vo Valle de Abdalajis, prechádzali sme typickými bielymi andalúzskymi dedinkami, cez vyprahnuté hory, kde uschýňali už aj kaktusy. Cieľ bol samozrejme lezenie. Podľa internetového sprievodcu sme dorazili pod skalu, našli nejakú cestu, pozreli zo spodu, že táto by mala byť v pohode, ľahká na rozlezenie. (Podľa sprievodcu sme nevedeli presne určiť, ktorá to je a akú ma obtiažnosť). Keďže medzi moje lezecké schopnosti síce nepatrí technika, sila, ani vytrvalosť, ale zase mám prebytok odvahy, vybral som sa teda natiahnuť ja. Po par metroch som už nevedel ako ďalej, rozhodne to nebolo v pohode a na rozlezenie, až mi Vedúca zájazdu nakázala zliezť, aby zasa Malý Jojo nevyrobil nejaký prúser. Natiahol to nakoniec Matejo a získal titul lezca dňa. Až v turistickej kancelárii dole v dedine sme zistili že to bola 6a (7-). Ideálne na rozlezenie :-)

 

Deň 3.

Dnes sme si spravili výlet do Marbelly, presnejšie do lezeckej oblasti Placas del Cura nad ňou. Keďže po španielsky rozumieme výborne a Cura znamená určíte kura, tak sme to prelozili do slovenčiny ako “kurník”. Výhodou je, že skala je hneď nad Marbellou, nad morom, a navyše v tieni, takže aj teploty boli prijemné a schuti sme si zaliezli ,až kým nás už neboleli prsty v lezečkách. Prístup je k skale po divokej terénnej ceste, ale my máme terénne auto a simply clever sme sa tam vyškriabali. (Samozrejme vlastným autom by som tam nešiel). Ďalšou výhodou je, že auto sa dá zaparkovať rovno pod skalou, a tým pádom môžu liezť aj vozičkári , alebo totálny lenivci, minimálne môžu istiť sediac v aute na sedadle. Jednoducho ideálne pre nás...

Lezcom dňa sa stala Mamina, ktorá vytiahla 25metrovu päťku. Po lezení sme zapiknikovali a vrátili sa ubytovanie.

Po siestičke sme sa vybrali na hrady Gibralfaro a Alcazaba, ktoré sa vypínajú nad Malagou. Je to opevnenie z maurských cias, cca približne zo začiatku 11. storočia. Celé opevnenie je vo výbornom udržiavanom stave. Je to spleť chodníkov, nádvorí, námestí a uličiek, ktoré sú na viacerých miestach prekryte vegetáciou. Postupne sme sa z horného opevnenia Castillo de Gibralfaro premotkali do dolného Alcazabu a odtiaľ do uličiek mesta, kde pod opevnením bolo ešte staré rímske divadlo.

Cesta naspäť na ubytko bola cez uličky mesta, so zastaveniami na dia zmrzlinu a pivečko.

 

Deň 4.

Dnes sme sa rozhodli navštíviť top zaujímavosť pri dedinke El Chorro, kde sú lezecké oblasti. Ale my sme chceli isť na vyhliadkovú turistiku Caminito del Rey. Je to nádherný priesmyk medzi skalami, kde sa v minulosti vybudoval umelý chodník, lebo španielsky kráľ si zmyslel, že sa tam pôjde poprechádzať a skontrolovať stavbu priehrady (začiatkom 20. storočia.) Nevieme, či tam niekedy vôbec bol, ale chodník postupne chátral, až sa stal nebezpečným a nepriechodným. Keďže tam bolo ročne niekoľko tragických nehôd, starý chodník uzavreli a v roku 2015 vybudovali nový. Ruiny starého chodníka miestami vidno pod novým. Ročne tam prídu davy turistov. Mysleli sme si, že prídeme, kúpime lístky, žiadny problém...

Problém nastal, keď sme sa zriadenca v infobudke pýtali, kde začína cesta. Ten nám vysvetlil, že nakoľko je mimosezóna, cesta je iba jednosmerná, teda nie z údolia hore a naspäť, ale iba z hora dolu do údolia. Tiež vravel, že lístky sme si mali kúpiť dopredu cez internet, lebo lístky bývajú vypredané. Odvážnemu šťastie praje, povedali sme si a vyviezli sme sa o 10 km vyššie. Počas cesty sme pozreli na internete, či sú voľné lístky na dnešný deň. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že prvé voľné lístky sú až na 3.septembra!!!!!

Od parkoviska sa ešte musí prejsť cca 1,5 km k začiatku vyhliadkovej cesty. Tak čo? Aspoň sa prejdeme k pokladni, tam nám povedia, že lístky už nie sú a s dlhým nosom sa vrátime.

Prišli sme k infocentru, odkiaľ vyrážajú turisti na vyhliadkovú cestu. Rada pred WC bola dlhšia ako pred pokladňou, ale to preto, lebo všetci mali už vytlačené lístky z internetu.

Motkali sme sa tam a nedalo nám nespýtať sa mladého sympatického zriadenca, či náhodou nemajú voľné lístky. Zriadenec na chvíľku odišiel a vrátil sa s tým, že majú 2 voľné lístky. Aaaaa neboli by 4, spýtali sme sa s malou dušičkou. Zriadenec zasa odišiel, vrátil sa, chvíľku počkal až odišli ľudia, čo tam postávali a mávnutím ruky nám ukázal, aby sme šli k pokladni. Našli sa 4 lístky!!!!! Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Inak lístky su po10 €/osobu. Na internete sa od priekupníkov dajú kúpiť aj hneď, ale za cenu od 150 - 530€/osobu. Fakt sila. Mali sme veľké šťastie. Nakoniec sme ako králi (teraz sa to povie, že VIP :-) predbehli tie čakajúce davy s rezervovanými a vopred kúpenými lístkami a šli rovno dnu.

Priesmyk bol parádny, nádhera, Malo to trvať cca 2 hod. , ale my sme to prešli za cca 1,5 hod. V dedinke sme si dali výborný obed a šli sme na ubytko. Dnes dáme oddychové poobedie s kúpaním, večerné pivko, vínko a diazmrzlinku.

 

Deň 5.

Vybrali sme sa pozrieť červenú Alhambru. Znie to síce, ako by sme šli pozrieť nejaké auto z inzerátu, ale v tomto prípade to bol výlet do Granady na hradno-palácový komplex Alhambra a ďalšie pamiatky. Alhambra ma počiatky v 13. storočí (ako Kaplnský kostol) a je väčšinou postavená z neomietnutých tehiel (ako Kaplnský kostol), a preto do diaľky žiari svojou červenou farbou, ako jedna kaplnská Alhambra ( ak ju majiteľ dal umyť v autoumyvárke). Každý vládca niečo pristavil, a tak sú tam od maurských, sultansko-arabské až po kresťanské pamiatky. Od 1984 je zapísaná v Unesco ako kultúrne dedičstvo.

Tak sme si ráno privstali, aby sme stihli čerstvý menčester, pardón to si niečo pletiem, aby sme sa dopravili do 130km vzdialenej Granady. Pomedzi húfy turistov sme pochodili Alhambru( ako jediní sedláci sme nemali selfie tyčku), potom sme sa presunuli do centra Granady, kde sme si chceli dať na obed granadírsky pochod, ale nemali.

Tak sme skončili na pizzi. Potom sme ešte pochodili centrum, katedrálu, monastérium v prijemnej teplote 42 stupňov (Granada je vo vnútrozemii, tam to nechladí more. V Malage je okolo 28-30)

Všetko v pohode len sa mi zdá, že mam nejaké pripálené mihalnice:-))

Nad Granadou je pohorie Sierra Nevada, aj s lyžiarskymi strediskami, a z mesta bolo vidno ešte snehové fľaky, aspoň niečo na mentálne schladenie.

 

Deň 6.

Po dvoch dňoch výletovania nastal čas vrátiť sa k športovým výkonom. Vybrali sme sa nad Torremolinos, kde je lezecká oblasť v bývalom kameňolome. Vyšlapali sme od auta až ku skalke, a tam sme zistili, že celá spodná časť lezeckých ciest bola zničená odtrhom obrovskej skaly až po tretí borhák. Takže namiesto ciest primeranej obtiažnosti, tam bol veľký previs a nad ním niekde vo výške 10m prvý borhák (povodne tretí). Z hľadiska lezenia to bola síce výzva a motivácia, ale liezť free solo, bez istenia cez previs až niekde do 10m k prvému borháku? Skonštatovali sme, že “Po vyhodnotení lokálnych podmienok a zvážení objektívneho rizika sme sa rozhodli zmeniť stratégiu a taktiku výstupu”. Nemýliť si s “pustili sme do gatí”).

Zostávala posledná možnosť jediná cesta naľavo od odtrhu, ktorá zostala nepoškodená. Ale ani tam nám nebolo dopriate. Skala bola nejaká pochybná kombinácia lámavého kremenca, a keď som po druhy borhák vylomil 4 chyty!! a spomenul si na záver minuloročnej Sardínie, radšej sme to zapichli a zlanil som dole. Síce sme nič nevyliezli, ale ušetrili sme na prípadných poplatkoch v nemocnici :-)

Ušetrené peniaze sme minuli za vstupné do Krokodilieho parku. Poobzerali sme Matúšových kámošov, Matúš sa s nejakým kinder-krokodílom odfotil (vraj sa volal Elvis a mal 7kg), pozreli sme si nejaké show a kŕmenie.

 

Deň 7.

Bývame v štvrti veľmi blízko pláže, kde prebieha každodenný život Malagčanov. Niekoľkokilometrové pláže lemujú rôzne bufety, bary, reštaurácie, ale aj športoviská a vyhradené promenády samostatne pre peších, cyklistov a kolobežkárov (všetci majú elektrické), korčuliarov a pod. Okrem toho je tam množstvo športovísk, volejbalových ihrísk, posilňovacích strojov a je zaujímavé vidieť, koľko ľudí tu aktívne športuje. Množstvo beháčov, cyklistov, kolobežkárov, korčuliarov, volejbalistov a kulturistov/posilňovačov, ale aj skupinky, ktoré si pustia muziku a v kruhu cvičia nejaké zumby, aerobicy, pilates či jogu. Jedno megašportovisko pre všetkých.

Od nás je to pešo na pláž a do centra tohto diania tak 2-3minúty, takže bývame v zaujímavej štvrti. Zároveň je zaujímavé aj parkovanie. Nie, že by sa nedalo, ale niekedy treba krúžiť uličkami a hľadať voľné miesto niekoľko dlhých minút a absolvovať zopár okruhov, kým sa pošťastí nájsť nejaké miesto. Parkuje sa krížom, krážom, ale dodržuje sa neparkovanie na chodníkoch, trávnikoch, miestach pre motorky (značené samostatne) a hydrantoch. Keď niekto zaparkuje nejak moc na drzo, hneď mu nejaký Juan, alebo dobrák Pedro Lopez odtrhne krytku z nádrže, alebo zrkadielko, alebo nejakú súčasť auta, prípadne mu kľúčom vyryje nejaký odkaz v španielčine. Keďže ale parkovať inak ako na divoko sa tu vlastne ani nedá, každé auto v okolí je nejako poznačené. Juan a Pedro Lopez nestíha. Nám zatiaľ chýba len zadný stierač a všetky puklice :-))

Dnes sme boli liezť nad Malagou v Pinares de San Anton, vilovej, milionárskej štvrti, niečo ako miestne Beverly Hills, samé megahaciendy s bazénami. Bolo teplo, tak sme vyliezli dve päťky (číslovania sú tu husté, ale ani nič ľahšie tam nebolo), lezcom dňa sa stal zasa Matejo

 

Deň 8.

Ráno sme sa odubytovali, nahádzali batožinu do našej simply clever škodovienky a vyrazili za záverečným lezením. Keďže sme nechceli nechávať naložené auto niekde len tak bez dozoru, vybrali sme si oblasť Placas del cura nad Marbellou, kde sa dá parkovať hneď pod skalou. Polozili sme zopár ciest na hranici našich lezeckých schopností a možností (a niektoré aj za nimi :-) do cca jednej poobede, keď tam už začalo svietiť slnko a už sa kvôli teplu viac nedalo.

Bola tam jedna 20m špárovka, ako v Yosemitoch na El Capitane, tú nám vytiahol Matejo a stal sa lezcom dňa.

Potom sme sa vybrali terénnou skratkou do Marbelly najesť, čo nebol moc dobrý nápad, lebo ani terénne auta nezvládnu každý terén. Najhoršie bolo, že sa už nedalo otočiť a vrátiť späť, ale nakoniec sme to s vypätím všetkých síl, našich aj trojvalcového motora 1.0 TSI a nejakých šrámov dobojovali a skratku prešli.

Po obede sme sa zastavili v peknej dedinke Ojen na kávičku a cez hory a kopce sa dopravili na letisko. Auto sme odovzdali, ale ak uvidíte niekde inzerát na červenú Fabiu, radím NEKUPOVAŤ! Môže to byť táto naša.

Naša letecká spoločnosť sa rozhodla predĺžiť nám dovolenku a tak sme na letisku strávili ešte štyri neplánované hodiny navyše, čakaním na meškajúci let a domov sme dorazili ráno o piatej...

Výber z fotografii je tu...