Tento rok sme sa vybrali s kamoškou Radkou na cesty a zavialo nás až do ďalekej Indie. Hneď zrána sme mali stresy nakoľko lietadlo do Mníchova nám meškalo, no tam sme mali len 2 hodiny na prestup. Našťastie sme všetko stihli a stresy ostatných, že 2 hodiny sú málo sa nevyplnili, no väčšie obavy sme mali o tašky. Po príchode nás už čakali SMS-ky od maminiek, že v Dillí sú záplavy a hneď nám to potvrdili aj domáci. K tomu sme sa dozvedeli, že tak akurát prebieha aj nejaký flautový festival a aj protest farmárov, takže mesto je plné, ťažko prechodné a polka pamiatok je zatvorená. Pomenili sme preto rýchlo plány a rozhodli sa ísť najprv do Agry.
Ako prvú sme navštívili pevnosť Agra Fort, ktorá ma prekvapila najmä farbou – červený kameň sa opakoval hlavne v Rajasthane a nie len v pamiatkach, ale aj celkovo v meste alebo aj občas vo forme piesku popri ceste.
Pevnosť bola obrovská a hoci sme stále chodili, mám pocit že sme ju neobišli celú. Môj celkový dojem ale bol, akoby sa o to až tak nestarali – mnohé miesta boli obrastené machmi, kamene boli očerneté, múry boli viditeľne vlhké (čo zas pri tej vlhkosti chápem) - toto však je asi indický štandard, lebo som tento dojem mala pri viacerých pamiatkach naprieč ďalšími 2 týždňami. Nakoľko to bol prvý deň, stále sme si aj privykali na teplo a vlhkosť, zachránilo nás v tento deň asi len to, že bolo zamračené. Podvečer sme išli ešte na výhľad na Taj Mahal z druhej strany ako prípravu, keď si ho pôjdeme na druhý deň pozrieť zvnútra. Vstávali sme o 5 ráno a teda oplatilo sa.
Samotný Taj Mahal bol rozprávkový a zase raz sme mali taký pocit, že „fakt som tu?“ Má 73 metrov a všetka výzdoba nie je maľba, ale drahé kamene, čo sú vsadené do mramoru, alebo priamo vyrezané ornamenty v mramore. Štyri minarety, ktoré sú na rohoch Taj Mahalu, sú mierne odklonené od paláca a to z dôvodu, aby v prípade zemetrasenia naň nespadli. Celá stavba je veľmi symetrická a bola plánovaná matematikmi. Okolo Taj Mahalu sú múry z červeného pieskovca, menšie budovy, kde sú pochované Shah Jahanove ostatné manželky alebo služobníctvo a vstupná brána, ktorá je vyzdobená úryvkami z Koránu vsadením čierneho kameňa do mramoru.
Ešte v Agre nás sprievodca zobral do výrobne ozdôb a nábytku z drahých kameňov v mramore - nádherne kúsky od stolov až po magnetky, všetko ručná robota, pričom sme dostali aj prednášku a ukážku ako sa to vyrába a možnosť ochytať si jednotlivé kamene, či vôbec skúsiť obrusovanie drahých kameňov. Následne sme už na ceste do Jaipuru išli do pevnosti v malom mestečku Fatehpur Sikri. Je to palác, ktorý dal postaviť panovník Akbar pre seba a svoje 3 manželky (moslimku, hinduistku a kresťanku). Nakoľko nevedel splodiť následníka, putoval za islamským svätcom a šejkom Salimom Chishti, ktorý bol slávny svojimi predpoveďami. Ten mu povedal, že do roka sa mu narodí syn a tak sa aj stalo – manželka hinduistka mu naozaj porodila jediného syna. Z vďačnosti postavil Akbar pre Salima hneď vedľa paláca samostatnú mešitu Jama Masjid. Okrem príbytkov a miesta pre manželky tu bolo miesto pre audiencie, rokovania s ministermi a taktiež oddychové časti pre samotného panovníka.
V Jaipure sme ešte stihli výrobňu látok, ktorá je preň charakteristická. Najprv nám ukázali ako sa potláča látka „pečiatkami“ a následne nás zobrali do samotnej predajne, kde sme sa rozšupli a ako suvenír sme si kúpili práve nejaké kašmírové šatky.
Ďalší deň sme išli do pevnosti Amer (alebo Amber podľa toho na akú tabuľu pozriete), je to impozantná budova nad mestom, s niekoľkými palácmi, pevnosťou a nádvoriami. Celá pevnosť je postavená z mramoru a červeného pieskovca, no celé to vyznievalo dožlta a preto sa z diaľky, ale aj keď sme stáli priamo na námestí javila pevnosť ako zo zlata. Z Jaleb Chowk vedú vyššie do pevnosti schody, kde sa nachádza k hlavnému palácu. Na jednej strane nádvoria je Ganesh Pol – brána do priestorov pre Maharaju a jeho rodiny, na druhej strane je Diwan-e-aam – miesto pre audienciu verejnosti. O kúsok vyššie je ďalšie nádvorie kde sa už nachádzajú samotné priestory pre Maharaju. Na ľavej strane je Sheesh Mahal (zrkadlový palác), na druhej strane je ďalšia budova, taktiež krásne vyzdobená pod menom Sukh Niwas. Tieto dve budovy sú oddelené upravenými zelenými záhradami. V meste sme sa previezli cez samotnú ružovú časť mesta a odfotili si Hawa Mahal (Veterný palác) – množstvo okienok napomáhalo aby v paláci prefukovalo a zároveň, aby dámy mohli nenápadne sledovať obyčajný život na ulici.
Následne sme išli do Gaitor Ki Chhatriyan kráľovského krematória/pohrebiska vytesaného z kameňa. Hrobky sú roztrúsené po komplexe, pripomínajúce malinké otvorené paláce, všetky z mramoru a bohato zdobené. Tu sme sa cítili ako v džungli, jednak kvôli štýlu ako boli hrobky roztrúsené, jednak kvôli bohatej zeleni, ktorá miestami nevyzerala byť veľmi udržiavaná.
Ráno hneď po raňajkách sme sa presunuli do Pushkaru, svätého a pútnického mesta pre hinduistov a Sikhov. Náš šofér, s ktorým sme sa skamošili je napoly Punjabi a napoly Sikh, a tak zobral nás v Pushkare do Gurudwara Sahib - chrámu Sikhov. Vysvetlil nám ako sa tam správať nech zapadneme, dokonca sme dostali aj trocha sladkej šošovicovej kaše, čo dostávajú na koniec ich procesií. Po týchto procesiách sa vždy rozdáva jedlo chudobným aj bohatým bez rozdielu, ktoré pripravujú dobrovoľníci a ušlo sa aj nám – kari, daal, chapati aj nejakú sladkosť na záver. Ľudia tam však boli milí a ponúkli nám aj 5x si priložiť alebo nám ukázali čo robiť nech sme ako domáci.
Večer sme išli ešte do chrámu Gayatri Mata, ktorý je na kopci nad mestom a dá sa tam ísť lanovkou alebo pešo. Hore nás čakalo prekvapenie v podobe asi 50 opíc, ktoré tam chrumkali nejaké oriešky, lozili po stožiari lanovky alebo sa bláznili na streche stanice lanovky. Z chrámu bol krásny výhľad na celý Pushkar – jazero, mesto aj okolité kopce – chceli sme vidieť západ slnka, ale znova bol opar z tepla, tak nebolo nič vidno. Chvíľu sme tam postáli, pokochali sa, pofotili si opice a išli sme sa pozrieť do samotného chrámu. Za modlitbu sme dostali aj tradičnú bodku na čelo a pomaly sme sa začali vracať späť na hotel.
Nasledovalo mesto Jodhpure, kde sme si zažili náš prvý indicky monzún – ráno sme hneď išli do paláca Umaid Bhawan – ktorý bol postavený len v 20 storočí a slúžil ako domov vtedajšieho Maharaju. Momentálne tam býva jeho vnuk s rodinou a časť budovy je múzeum, ktoré sme si pozreli. Samotný palác je na malom kopci, takže sa vypína nad Jodhpurom a impozantne pôsobí aj z iných vyhliadok. Ďalšou zastávkou bol Jaswant Thada, chrám a pohrebné miesto Maharaju Jaswanta, celý z bieleho mramoru, ktorý tvoril kontrast s okolitými červenými kameňmi a zeleňou. Tu už konečne prestalo pršať, takže sme sa prechádzali po kolená mokré po záhradách a okolo chrámu. Mne osobne sa tu veľmi páčilo, bol odtiaľto krásny výhľad, ktorý sa postupne po daždi zlepšoval a bolo vidno aj ostatné pamiatky. Hneď kúsok nad nami bola pevnosť Mehrangarh, kde sme išli ako ďalší bod programu. Pevnosť je z časti akoby vysekaná do skaly, z časti postavená na nej. Dnu sa vchádza cez niekoľko obrovských brán. Medzi bránami boli buď nádvoria otvorené, ktoré slúžili pravdepodobne na sledovanie nepriateľov a ich ostreľovanie alebo menšie nádvoria medzi jednotlivými budovami a palácmi, kde sa presúvali vtedajší obyvatelia pevnosti. V rámci pevnosti je niekoľko palácov: Sheesh palác (v preklade to znamená zrkadlový palác), Moti Mahal (perlový palác) alebo Phool Mahal (kvetinový palác). Mehrangarh nebola vraj nikdy dobytá a teda vôbec ma to neprekvapuje – bola obrovská, masívna, ale zároveň aj pekne vyzdobená.
V pláne bolo aj ísť do modrého mestečka a tam sa nám naozaj páčilo. V jednej časti mesta boli domy pokreslené rôznymi maľbami, od zvierat, kvetín, rôzne postavy až po rôzne výjavy, všetko na modrom podklade. V druhej časti mesta boli domy bez malieb iba natreté na namodro, ale z diaľky to vyzeralo ako more. Dôvodom modrej farby je práve snaha jednej kasty v histórií odlíšiť sa od nižších kást a zároveň modrá je považovaná ako farba oblohy a teda farba božstva. V dnešnej dobe sú dôvody praktickejšie – v domoch potom nie je tak teplo a zároveň táto farba vraj odpudzuje termity.
Následne sme pokračovali do záhrad Mandore, ktoré nás ale dosť sklamali. Bolo vonku strašne teplo a tým pádom si polka Jodhpuru prišla do záhrad vyprať a vysušiť oblečenie. Všetky kríky, stromčeky, ploty boli ovešané opraným oblečením a ľudia posedávali okolo (a samozrejme zízali na nás) alebo sa išli pomodliť do chrámu na druhej strane záhrad. Samotné záhrady boli neupravené, voda špinavá a množstvo ľudí, čo len tak posedávali a čakali na oblečenie tiež dojem nezlepšovalo.
Prvou zastávkou v Dillí bola Jama Masjid – jedna z najväčších mešít v Indii. Piatky mávajú moslimovia svoje procesie, takže dovnútra sme aj tak nemohli ísť, tak sme sa pofotili po nádvorí a vrátili sa späť k rikši. Rikšár nás ešte previezol po miestnom trhu Chandi Chowk a potom sme už išli do Červenej pevnosti, ktorá znova bola krajšia zvonka ako zvnútra. Pevnosť je asi jedným z najznámejších budov starého Dillí – obrovské červené múry schovávajú kopu historické obydlie Mughalských panovníkov. Po obede sme išli do Hamayunovej hrobky, ktorá vyzerá troška ako Taj Mahal, ale je ešte o 200 rokov staršia. Tuto hrobku však naopak dala vystavať vdova svojmu manželovi a následne tam bolo pochovaných ďalších cca 130 významných panovníkov a významných ľudí Indie. Po ceste na hotel sme sa zastavili pri India Gate, kde to turisticky nápadne pripomínalo eifelovku. Množstvo ľudí s rôznymi pózami, aby im brána sedela/ležala a asi aj levitovala na dlani a úplne k nej sa aj tak nedalo dostať.
Ďalší deň bolo prvé miesto na pláne Lotosový chrám, veľmi pekná modernejšia stavba aj pod názvom Bahá’í dom, ktorý je zasvätený bahájskej viere. Nemohlo sa tam však fotiť a to platilo bohužiaľ aj v ďalšom hinduistickom chráme Akshardham, ktorý sa nedal poriadne odfotiť ani zvonku. Bol to však najkrajší, najúžasnejší chrám, čo sme zatiaľ videli. Navôkol chrámu boli rôzne záhrady, kryté promenády, kde sa dalo schovať pred slnkom, fontány, kde sa robili vodné predstavenia, kanály, kde sa niektoré mesiace dalo previezť aj na loďke a menšie chrámy či dokonca divadlo. V strede záhrad bol samotný chrám Akshardham, postavený z bieleho mramoru a červeného pieskovca, vo vnútri bol každý centimeter vytesaný z mramoru, všade boli veľké zlaté sochy hinduistických bohov a zvonka boli navôkol chrámu vytesané výjavy z ich “písma”.
Poobede sme ešte zašli do Gurundwara Sri Bangla Sahib – Sikhského chrámu a zároveň najväčšej kuchyne sveta. Tak ako nás náš šofér zobral v Pushkare do Sikhského chrámu a následne sme dostali aj obed, toto bolo to isté ale 100x väčšie. Takmer celé to organizujú dobrovoľníci a hocikto sa môže zapojiť do prípravy jedla (aj turisti z iných krajín). Vedia tu nakŕmiť denne tisícky ľudí a kuchárky vraj vedia spraviť až 5000 chapati za hodinu. My sme sa nezapojili lebo sme už museli ísť za chvíľu na vlak, tak sme im tam aspoň dali korunku do zvončeka.
Vo Varanasi sme začali Chrámom Matky Indie – nie je to chrám zasvätený žiadnemu bohu, ale je tu obrovská do mramoru vytesaná 3D mapa Indie a niektorých okolitých štátov (ktoré boli súčasťou Indie počas jej stavby). Mapa sa skladá z 762 mramorových kociek, moria sú z mramoru čiernej farby a podľa sprievodcu ho v roku 1936 “požehnal/otvoril” samotný Ghandi. Z pivnice je tiež pohľad na mapu a to z úrovne mora, takže presne je vidno Everest s K2 ako vyčnievajú nad ostatnými horami.
Následne nás taxík vysadil v centre Varanasi, kde sme sa prepletali uličkami k rôznym chrámom, Ghatom (miesta, kde spaľujú mŕtvych) a ku Gange. Jednotlivé chrámy tu nie sú také veľké ako sme videli predtým a tým že je to posvätné mesto, do niektorých turistov ani nepúšťajú.
O 12 sme stihli aj obednú spaľovaciu ceremóniu, iba z diaľky, nebožtíka priniesli zakrytého v pohrebných rúchach, počkali na hranicu z dreva kde ho vyložili a zapálili, slávnostne rúcha potom hodili do Gangy.
Poobede sme mali ešte vybavenú plavbu po Gange - plavba išla okolo Ghatov, a keďže z pevniny ich občas nebolo dobre vidieť, lebo boli ohradené alebo tam bolo veľa ľudí, bolo zaujímavé pozorovať ich aj otvorene z druhej strany. O pol siedmej sa začínala samotná ceremónia, kde nám povedali, že môžeme zostať na lodi pre lepší výhľad. Počas ceremónie sa najprv robili nejaké úkony asi s rodinami zosnulých, neskôr začali duchovní zvoniť, odriekať mantry a neskôr aj robiť nejaké “tance” a rituály s ohňom. Ľudia navôkol sa často pridávali so zvončekmi, tlieskaním alebo spievanie mantrí a celé to pôsobilo veľmi súdržne a komunitne.
Ďalší deň (až dva) boli cestovné – konečne sme sa presúvali do Nepálu. Najprv sme mali skorý vlak do Gorakhpuru, potom sme sa taxíkom 2 hodiny viezli na hranice, kde sa zas začala sranda menom imigrácia. Najprv sme museli prejsť Indickou stranou, kde sme sa náhodou stretli aj s Češkou. Chvíľu sme pokecali a keďže tiež išla do Nepálu a mala tam miestneho frajera s autom, zobrali nás teda pomedzi jednotlivými úsekmi hraníc. Oni však museli ešte riešiť auto, nakoľko za to sa platí tiež, tak sme sa potom odpojili a miestny rikšár nás zobral už na samotne nepálske imigračné. Tam samozrejme leháro a byrokracia ako na slovenských úradoch – “poďte sem, choďte tam, teraz toto okienko, aha je zavreté tak poďte sem, tu to nejde musíte k okienku, ešte zaplatiť, týmto sa platiť nedá, kartou sa nedá, nemáte eura, dobre, ale vydám vám v rupiach, ešte tam si choďte dať pečiatku, počkajte to v druhom okienku, nie najskôr musíte vy, welcome to Nepal”... Keďže za hodinu nám mal ísť bus a ešte sme nevedeli odkiaľ bol to celkom stres, splašene sme tam behali medzi jednotlivými búdkami a snažili sa zistiť kam to vlastne máme ísť. Rikšára sme si našťastie podržali, takže hneď nás bral späť k stojisku autobusov. Bus mal ísť o 18.30, ale ešte po 7 nám hovorili že máme čas, tak sme sa aspoň stihli v pokoji najesť.
Nočná cesta autobusom nebola pre slabé povahy - cesty sú tu úzke, na veľa častiach bez asfaltu iba ako poľná cesta, kvôli tečúcej vode aj také rozbité a často aj s riadnym blatkom, plné autobusov a kamiónov, ktoré tiež nemajú problém sa obiehať. Hranica Indie a Nepálu je v nadmorskej výške 90m a Káthmandu je 1350m, takže stupák to bol riadny a autobusu to dalo riadne zabrať. Viackrát sme rozmýšľali ci ešte nebudeme vystupovať alebo roztláčať alebo sme sa zamýšľali nad životnosťou nepálskych autobusov. Na internete bolo, že autobus má ísť cca 8-10 hodín, nakoniec sme to však išli 14 hodín.
Prvý dojem z Káthmandu bol, že cesty sú tu naozaj všetky hrozné, dokonca horšie ako v Indií, ale po prechádzke centrom mesta je naozaj vidieť omnoho väčší rozdiel. Kvôli horám sa tu premelie omnoho viac ľudí, takže už sú na turizmus zvyknutí konečne tu nie je 40 stupňov, iba príjemných 27 a vlhkosť tiež nebola taká vysoká, ale za to je tu omnoho prašnejšie. Celkovo vyzerá Káthmandu omnoho modernejšie ako mestá kde sme boli doteraz, kraje mesta sa špinou a odpadkami podobajú na Indiu, ale celkový dojem bol, že už je to tu také európskejšie. Rozdielom je aj že každý tretí obchod je so športovým výstrojom, oblečením alebo ruksakmi. Začali sme malým budhistickým chrámom Dharmadhaatu Stupa a potom sme išli k troška väčšiemu chrámu Shree Gha. Smerovali sme na známe námestie Durbar a po ceste bola ešte kopa menších hinduistických alebo budhistických chrámov, často však boli veľmi nenápadné, alebo vsadené do steny/uličky spôsobom, že človek si ich ani nevšimol.
Ďalší deň sme začali výletom na kopec Chandragiri, vyviezli sme sa naň kabínkou, kde je výhľad na celé Káthmandu a zároveň sa na kopci nachádza chrám Mahadev. Tiež je odkiaľ za pekných podmienok vidieť Annapurnu alebo Everest, bohužiaľ aj napriek tomu, že sme tam boli 2 hodiny, celý čas sme boli v oblakoch. V Latipure sme si navštívili druhé námestie Durbar – pozreli sme si hlavne chrámy Hari Shankar a Taleju a zvon Taleju, na ktorý ľudia v minulosti zvonili keď chceli dať královi najavo svoju nespokojnosť.
Išli sme aj do Svajambhu prezývaného aj Opičí chrám a teda bolo tam teda tých opíc požehnane. Malé opičky aj veľké opice tam pobehovali, chillovali alebo nešťastníkom, čo nedávali pozor kradli jedlo, či zmrzlinu. Svajambhu chrám sa vyčnieva nad mestom a vedie naň strmé schodisko, v areáli je množstvo väčších aj menších budhistických chrámov s tradičnými nakreslenými očami na všetky svetové strany.
Na ďalší deň sme ráno išli zas na druhú stranu mesta a to pozrieť sa na známu sochu Buddhy, ktorá je tiež jedným z najnavštevovanejších miest v Káthmandu. Je to obrovská okrúhla stavba a akurát ju aj nanovo natierali na bielo - normálne sa dá ísť aj hore, ale nakoľko sa to tam hemžilo ľuďmi a robotníkmi a už sme behali s ruksakmi, pozreli sme si to radšej iba zospodu. Poobzerali sme sa aj po obchodoch a potom sme už išli do Budhových záhrad.
Po obede troška spŕchlo a nakoľko sme mali ešte veľa času, vybrali sme sa do budhistického kláštora Kopan. Cestu sme mali síce iba asi 2 km, ale kláštor je na kopci nad mestom a keďže sme išli skratkou po schodoch aj sme sa riadne zapotili. Kláštor mal výhľad na celé mesto a vládol tam neskutočný pokoj a ticho a to aj napriek pobehujúcim chlapcom rôzneho veku, z ktorých budú budúci mnísi.
Večer nás už čakala cesta do Pokhary, počas ktorej sa vzhľadom na cesty nedalo ani zažmúriť oko. Chceli sme ale využiť skorý príchod a išli sme hneď ráno o 5 na kopec Sangrakot, ktorý je tiež označovaný za miesto s top10 východmi slnka na svete. Počasie vyšlo na rozdiel od Chandragiri, neboli žiadne oblaky a panorámy boli úžasné.
V pláne bol aj ďalší kopec v okolí Pokhary, kde je obrovská socha boha Krishny a o kúsok ďalej aj ďalších bohov napr. Parvati (bohyne manželstva). Odtiaľ sme prešli k Pagode svetového mieru – veľkej bielej kupole s obrazmi a sochami Buddhy.
Po ceste z kopcov sme sa zastavili ešte pri vodopáde Devi, ktorý je prakticky v centre mesta a vznikol asi len pred 40 rokmi. Oproti cez ulicu je jaskyňa s podzemným hinduistickým chrámom, kde je podzemná rieka a vodopád sa da pozrieť z druhej strany. Miestny nám hovoril, že je dobrý čas, lebo keď je veľa vody, do niektorých častí jaskyne ľudí nepúšťajú.
Večer nás čakala nočná cesta autobusom späť do Káthmandu a opäť raz sme chaosili pri hľadaní zastávky. Našťastie Nepálci sú vždy ochotní pomôcť, tak hneď obvolali kamošov a uistili nás, že sme dobre. Výnimočne sme odchádzali načas, čo ale nepomohlo cestám a opäť raz sme celú noc nespali.
Únava však nepomáhala nálade a miesto behania po Káthmandu sme sa rozhodli, že ideme na letisko a že tam si niekde na zemi na striedačku podriememe. Letisko v Káthmandu je však maličké a keďže sme mali veľa času nechceli nás ani pustiť dovnútra. Presunuli sme sa teda do najbližšej reštaurácie, kde sme sa aspoň najedli a zahrali karty. Cestu domov sme už viac-menej iba podriemkavali a vo Viedni sme sa najviac tešili z čerstvého vzduchu.
Výber z ostatných fotiek je tu....
