Po pár týždňoch sa vraciame opäť do Dolomitov, tentokrát do Južného Tyrolska na nám už známe miesta...
Dvaja cudzinci v rannej hustej hmle šľapú po úzkom chodníku nad Passom Valparola. V nehostinnom počasí, v zime a vlhku stúpajú krok za krokom nahor, traverzujú kamenné suťovisko, kde sa pred pár dňami sypali kamenné lavíny.
Je zavčasu ráno a vôkoľ ani živej duše. Ponorení do hĺbky vlastných myšlienok, bez slova pokračujú strmo nahor. Obklopení len majestátnym tichom hôr, ktoré neprerušuje ani hvizd svišťa, či zvoce oviec hlboko v podhorí.
V hlavách im prúdia otázky. Bude sa to dať? Je to vôbec možné? Stihneme to?
Už deň predtým padlo rozhodnutie aspoň to skúsiť. Skúsiť a uvidí sa. Alebo to zabalíme, alebo to dáme. Predpoveď počasia mizerná, ale kto by po toľkých skúsenostiach v Dolomitoch ešte veril predpovediam. Talianske predpovede stáli vždy za deravú bačkoru. V každom prípade je tu šanca skúsiť to skoro ráno, lebo poobede majú byť hromy blesky. A tak teda ideme na to…
Včera sme sa presunuli do Dolomitov a po ceste sme stihli vyliezť ferátu Rabenstein pred Klagenfurtom, večer sme pochodili mestečko, posedeli na teraske a spriadali plány.
Feráta Fusetti je pomerne nová, postavená len v roku 2018. Výber na ňu padol kvôli zlej predpovedi, hlavne kvôli tomu, že nie je príliš dlhá a aj pri pripočítaní obtiažnosti za mokré skaly, je zvládnuteľná. Má výborné recenzie a aj bratia češi ju hodnotili vysoko, ale “jenom pro zkušené lezce, vole..”.
Síce trošku mrholilo, ale nebol to nejaký strašný dážď, lezenie bolo výborné, samá skala, žiadne kramle, a boli sme tam sami. Po dnešku môžeme povedať, že by to bez problémov vyliezla aj rodinná omladina. Po vylezení feráty sme pokračovali na vrchol Sass di Stria 2477m, ktorý je ako Choč, lebo sú z neho výhľady na všetky strany. Cesta vedie po bývalých vojenských zákopoch a štôlniach z prvej svetovej vojny.
Na vrchole sme boli okolo 11tej, keď už malo liať, ale akurát vyšlo slniečko, ešte že sme nedali na tých “meteoexpertov”. Zišli sme dole, po ceste stretli český zájezd, ktorý ešte len nastupoval, dali si obedík v reštaurácii v Antermoi. Aďa evidentne zaskočila šéfkuchára, keď si vybrala jeho špeciálne lasagne z dennej špeciálnej ponuky, že sme na ne čakali trištvrte hodiny. Asi nečakali, že si to niekto objedná a nemali to pripravené.
Deň 3.
Keďže dnešné počasie bolo ukážkovo dolomitské, vyrazili sme do Passo Sella na ferátu Forcella de Saslonch na južnej strane Saslongu. Cítiť už prichádzajúcu jeseň, rána su chladné, bolo okolo 6 stupňov, ale slniečko nás veľmi rýchlo rozohrialo.
Ferátu sme absolvovali pomalým tempom v zápche po skupine talianov, ktorí, ako sme neskôr zistili nevedeli ani liezť ani poriadne chodiť. Kvôli krásnemu počasiu sme sa nestresovali, a čas čakania trávili fotografovaním. Ferátu sme už liezli niekoľkokrát, ale vyzerala byť nanovo preistená s doplnenými kongami, proste paráda, parádička. V hornej chate Rifugio Demetz 2685 mnm sme si po feráte dali guláš, pivo a grappu a vydali sa smerom dole.
Ideálny deň, len ho čiastočne kazili všadeprítomní influenseri ( to nie je preklep, lebo Influenseri su takí influenceri, čo všetkých serú). Pózeri so selfie-palicami fotiacimi sa a natáčajúcimi sa v kadejakých pózach, o čo väčšie ego, o to menšie IQ. Vyviezli sa lanovkou a 10 metrov nad lanovkou sa natáčajú akí sú úžasní, niektorí nízko-rozpočtoví, čo nemajú ani na lanovku, prejdú 100m nad parkovisko na nejaký kameň a už točia selfíčka, storky, reelsy, vykrikujú, neberú ohľad, niektorí by si zaslúžili tými selfie-palicami poriadne vyobšívať a zahnal niekde dole do mesta…
Deň 4.
Minulý rok sme sa k Tre Cime nedostali. Uviazli sme v šialenej zápche pred mýtnou bránou a nakoniec sme sa otočili a išli inam. Tento rok kvôli preplnenosti zaviedli rezervačný systém cez internet, takže treba vopred vyklikať a zaplatiť rezerváciu na konkrétny čas. Výsledkom je, že Tre Cime sú “vypredané” na dlhé obdobie vopred, a to ľudia naslepo triafajú a kupujú rezervácie ako mačky vo vreci, kedže nevedia aké bude počasie. V každom prípade super biznis.
Teraz je už však po najväčších návaloch, prázdniny skončili, tak sme sledovali voľné rezervačné termíny a vypredané bolo vždy tak asi na 3 dni vopred. Riskli sme to a s predstihom sme si v piatok kúpili rezerváciu na pondelok. Mali už len posledné voľné miesta na siedmu hodinu ráno, čo obnášalo, že sme vstávali 5:20, vyrážali 5:40, ale zasa sme mohli po ceste vidieť východ slnka nad Tofanami (kopce nad Cortinou d´Ampezzo). Cesta trvala vyše hodiny a o siedmej sme zaparkovali pod “tromi čimami”
Bolo riadne zima, ale svietilo slniečko, takže paráda. Keď sme si už zaplatili vopred, a vstávali ako baníci, tak sme si v našom spolku mladých masochistov povedali, že to využijeme naplno a vylezieme všetko čo sa dá. Prešli sme ku chate Locateli (Drei Zinnen) a začali ferátou Toblinger Knotten. Prvý krát sme ju liezli v 2008 s deťmi, a vtedy tam skupina poliakov mala problém s nejakou Martou, čo sa im zasekla a nechcela ísť od strachu ďalej. Keď sme vtedy doliezli s deťmi na vrchol, zaznel pamätný výrok nejakého poľského kolegu: “Marta, kurwa, szak to lezú dzieci”
S odstupom času sme dnes hodnotili obtiažnosť feráty, a asi by sme sa mali za tento historický počin udať na sociálke a vrátiť rodičovské príspevky.
Z vrchola Toblinger Knottenu 2617m sme zliezli ferátou Feldkurat Hosp, dali si obed (presolenú polievku varenú asi z morskej vody) a vyrazili na ferátu Innerkofler na Monte Patterno 2744m. Feráta je nanovo preistená a kritické úseky zobojsmernené. Medzitým sa trochu zatiahlo, takže z vrcholu sme nemali také super výhľady ako na predchádzajúcej feráte, ale nič nám to nepokazilo na nálade.
Dole sme sa zastavili na kalorické pivečko a k autu dorazili o štvrtej poobede, po deviatich hodinách na nohách a na ubytko sme dorazili pred šiestou večer. Spolok mladých masochistov dáva päť hviezdičiek z piatich.
Deň 5.
Po oddychovom dni, keď celý deň pršalo a ktorí sme strávili návštevou Brunicku, sme si dali našu obľúbenú chuťovku Ferátu Brigada Tridentina v severnej stene masívu Sella, nad Passom Gardena. Budíček bol v pohode 6:40 a o ôsmej sme už šlapali z parkoviska. Feráta je skutočne výživná, lebo je to 650 vertikálnych metrov lezenia s odmenou vo forme čapovaného pivka na konci v horskej chate Pisciadu Hütte.
Výhľady sú neskutočné, feráta je veľmi populárna, často preplnená, ale tentokrát, už po prázdninách, sme nešli v žiadnej zápche, žiadne stresy, minimum ľudí, pohodička, fotečka, parádička.
Hore sme doplnili vypotené tekutiny trojkombináciou pivo, guláš, grappa, oddýchli na terase, popozerali influenserov a vybrali sa dole cez suťovisko v údolí Val Setus (pred pár rokmi sa tam zosypala skalná lavína zničila celú trasu a aj zaparkované autá dole).
Zostup je tiež celkom výživný, časť sa zlieza po lanách, časť sa cikcakuje cez suťovisko a tak sme sa po peknej šichte dotrepali o tretej na ubytko a išli si dať dole čapované…
Deň 6.
Pred záverečným lezeckým dňom sme mali vážnu dilemu. Buď ísť niečo, čo sme ešte neliezli (feráty Valon a Lichtenfelser), spoznať niečo nové, aj za cenu, že lezenia je tam málo a aj to moc ľahkého, (zvyšok je túra cez suťovisko), alebo si dať nejakú známu výživnú chuťovku. Vedúca spolku mladých masochistov rozhodla, že na ľahké veci budeme mať dosť času, keď budeme na dôchodku a vybrali sme sa teda na Ferátu degli Alpini na Col dei Bos 2559m, vcelku 450 m lezenia obtiažnosti C/D.
Na rozdiel od včera, bolo husto. Už na začiatku feráty Aďa ratovala malého taliana, ktorý čakajúc na trápiacich sa rodičov pod ním sa rozhodol odopnúť a zísť k ním dole, čo nebol moc dobrý nápad. Nakoniec sme ho lámanou taliančinou pokarhali a prinútili čakať na rodičov zapnutého o lano. Potom sme sa vliekli v zápche za partičkou talianskych paničiek, ktoré si najali vodcu, moc im to nešlo, ale nebolo miesto, kde by sme ich mohli predbehnúť.
Za nami zasa išiel ďaľší vodca s dvomi američanmi a za nimi kolóna ďaľších lezcov. Ale aj tak to bolo ešte dobré, lebo keď sme už po feráte zišli dole, tak na stene to bol súvislý pás ľudí celých 450 výškových metrov a pri nástupe stál ešte dvadsaťmetrový rad ďaľších čakajúcich ako v pred pokladňou v Lidli.
Keď sme sa presúvali autom dole naspäť, videli sme nejaké masové cyklistické preteky. Išlo sa za plnej premávky, obrovské množstvo cyklistov s číslami šľapali hore tými strmákmi, pomedzi autá a popri tom panička s kabelami na elektrobicykli, ako keby medzi nich patrila. Večeru sme si dali v pizzérii hneď oproti ubytovaniu a ďaľší deň sa zavčas rána vybrali na cestu domov, kdesme dorazili okolo obeda.
Výber z ďaľších fotografíi je tu...
