Ešte v piatok sme boli v Dolomitoch, a už sme pre zmenu pri mori. Katarínka nás zaviezla na letisko, kde sme sa občerstvili, navoňavkovali a hybaj ho na Sardíniu.
Cez Európu prechádza nejaký front, lebo boli výnimočné turbulencie, pristávanie bolo s kusom adrenalínu, ale pilot to zvládol s bravúrou, musím uznať, že sám by som to nepristál lepšie. V autopožičovni sme si vyzdvihli VW T-Cross namiesto objednaného Golfa, ale zasa s nejakým dodatočným pripoisťovacím poplatkom, ako vždy.
Na Sardínii sme už štvrtýkrát, čiže sme tu už strávili skoro mesiac, ale prvýkrát sme zažili iné ako perfektné počasie. Miestami pršalo, a riadne fúkalo, ale tu v Cala Gonone je slnečno (aj keď pofukuje). Večer sme sa boli prejsť dole na promenáde. Fúkal nárazový vietor, desať minút bezvetrie a potom minútu uragán. Tak to bolo celú noc.
Deň 2.
Ráno sa vietor stíšil, ešte pofukuje, ale už je to príjemnejšie. Každá zlá vec je na niečo dobrá, lebo je akurát ideálne lezecké počasie, okolo 24C, s vetríkom, také sme tu ešte nemali, vždy sme sa tu morili v horúčavách.
Vyrazili sme do La Poltrony, tam kde sme minulý rok skončili a začali sme sa rozliezať zprava doľava od KaroX 4c, cez Picolo Stronzo 5a, Capri 5a, Sogno 5a…
Celý čas sme boli sami, až na koniec došli nejaké partičky nemcov, ani pozdraviť, ani mú, ani bú, čistí burani.
Cestou dole Matúš zistil, že náš trojvalcový T-Cross má zapnutú nejakú funkciu, že generuje pri rozbiehaní do reprákov zvuk nejakého šesťvalca, tak sa na tom výborne zabáva, ako keby sa vozil v nejakej veľkej audine.
Deň 3.
V noci sa prihnal opäť hurikán. Na ulici buchotali železné brány a lietalo všetko nepripevnené, ako paravány, slnečníky, smetiaky… Navyše bol zber bioodpadu, a tak vietor rozseparoval všetko za smetiarov. Aj náš smetiak niekde uletel, ale našťastie som ráno, ako prvý vyšiel na ulicu a privlastnil si nejaký smetiak ležiaci opodiaľ, takže sme neutrpeli žiadnu škodu a nebudeme musieť doplácať za stratený smetiak.
Ráno vietor prestal a vyrazili sme na Cala Fuili, lezenie nad obľúbenou plážou z bielych okrúhliakov. Mladý člen výpravy prekypoval energiou a elánom a tak nám vytiahol Cactus Joe 5b a Banane al cioccolato 5a, ďalej sme vyliezli La casa segreta 5a a potom nás už boleli nohy z lezečiek a boli príliš teplo, tak sme zbehli dole na pláž sa okúpať.
Keď sme sa vracali k autu, všimli sme si, že miestny chlpáči (Matúšove pomenovanie pre “Polizia Locale”) majú hody a udeľujú pokuty všetkým autám parkujúcim tak, že aspoň jedným kolesom zasahovali cez bielu čiaru do cesty. Takže vlastne skoro všetkým, ale našťastie my sme stáli v poriadku, lebo sme tam ráno boli medzi prvými, a tým pádom sme sa vyhli pokute. Ušetrené peniaze sme vymenili za vyprážané rezne.
Deň 4.
Dnes bol oddychový deň spojený so spoznávaním Sardínie a vodnými športami. Vybrali sme sa na juh a trošku viac aj do vnútrozemia, do častí, kde sme ešte neboli. Cesty sú tu extrémne divoké, samá zákruta, útesy, priepasti, ale vidno veľký pokrok v opravách a zvyšovaním bezpečnosti. Na veľa miestach je nový asfalt a konečne sú všade nad priepasťami aj zvodidlá (čo pred pár rokmi ešte nebolo).
Prešli sme autoturistikou ďaľšiu časť Sardínie, až sme sa dostali do malebnej dedinky Santa Maria Navarrese, kde sme si dali pauzu, pozreli Torre di Santa, (nejaká sardínska verzia majáka), a zakotvili na krásnej miestnej pláži. Požičali sme si paddleboard, nech nie sme jediní sedláci v rodine, čo to ešte nevyskúšali, a vystriedali sme sa na ňom všetci traja. Išlo nám to celkom dobre vidno, že sme všetci športovo multitalentovaní.
Dobre sme si zaplávali a zašnorchovali.
Na obed sme si dali sardínske špeciality v miestnej reštaurácii (na počudovanie nemali vôbec ryby), a poobede sme boli ešte v Arbataxe a Tortoli, pozrieť pamiatky, pláže a rekonštruovaný Torre di San Gemilliano za pol milióna evri. Presne ako u nás, peniaze preč, termín passé, nezrekonštruované dokopy nič, ale cedula s projektom EU musí stáť. (V tomto prípade nechýbalo veľa aby nespadla, tak ju aspoň podopreli)
Deň 5.
Po oddychovom dni sme sa vrátili k lezeniu. Boli sme liezť v sektore Budinetto, ktorý je typický ťažkým lezením po miniatúrnych chytoch. Pre laika to vyzerá skoro ako rovný vyhladený betón, ale nakoniec sa vždy nejaká dierka, špárka alebo nechtíkový chyt nájde.
Náš mladý borec nám natiahol dve úvodné cesty Come a Chamonix 5b a Geco in calore 5c, kde sme sa fajne rozliezli a potom mi vybral vraj ľahkú La mula za 5b, ale keď som ju ťahal, skôr by som ju ohodnotil za 8c. Celý čas som v duchu nadával a nechápal, ako sme takéto niečo ťahali po minulé roky, a ako takéto niečo dokázali pred rokom vyliezť malé baby.
Buď starnem, alebo tam niekto medzičasom povytmeloval už aj to minimum chytov a stupov.
Nakoniec sme zvládli aj to, potom došla zasa nejaká partička nemcov, čo nevie pozdraviť, ani odzdraviť, mudrovali tam nad 35metrovou 6a, a nakoniec išli liezť 4c.
Po ceste dole sme nevynechali obligátny carbouldering a vrátili sa na ubytko.
Náš najmladší borec nás vyhnal podvečer ešte na druhú fázu lezenia do jaskyne Biddiriscottai. Je to asi 2km severne od Cala Gonone pešou prechádzkou popod skalnaté bralá, preliezajúc kamenné bloky v úzkom páse medzi morom a skalami. Už sme tu raz liezli, ale nedopadlo to moc slávne, lebo toto je sektor pre ozajstných machrov a to sme vtedy ešte neboli (nie, že by sme boli teraz...)
Cesty sú písané od 5b, ale to je skôr taký optimistický folklór, lebo všetky sú previsnuté, veľmi silové, a zároveň chyty sú dosť šmykľavé, od lezenia, potu a morskej vody. Sektor je nanovo preistený titánovými borhákmi (istenie naposledy bolo veľmi biedne) a napodiv tam bolo aj dosť lezcov.
Matúš predviedol, že investícia do posiľňovne sa vyplatila a vytiahol našu starú známu Bucio de culo 5b so záverečným plafónovým krokom ako profesionál, za čo si vyslúžil obdiv, potlesk a prísľub piva.
Doliezli sme, hneď pod jaskyňou sme sa okúpali, po ceste domov sme sa zastavili na to sľúbené pivečko a na večeru boli parádne pečené pražmy.
Deň 6.
Dnes sme boli opäť na La Poltrone. Začali sme tentokrát zľava doprava, mojou srdcovkou Cime tempestive 5c, ktorú minulý rok Mária okomentovala slovami: “Tam máš taký jeden previs, ten je hustý, ale ostatné je choďák”.
Potom sme dali ešte Chiquita 5a, Guandalina 5a a Pali e dispali 5a. Popri tom sme naučili nemčúrov zdraviť sa a keď už bolo moc teplo zbehli sme dole. Najhoršie je, že už sme parádne rozlezení, teraz by sme konečne mohli prekročiť náš výkonostný rubikon, ale nohy máme už zničené od lezečiek a dovolenka sa chýli ku koncu. Najbližšie budeme musieť ísť na dlhšie.
Ďaľší deň máme v pláne oddychový deň, pôjdeme na loď, ktorú sme si zarezervovali vopred. Keď nám núkali rôzne výlety s talianskymi a nemeckými turistami spojené s aperitívom na palube, trvali sme na tom, že chceme loď iba pre seba. Keď nám teda núkali loď s kapitánom len pre nás, trvali sme na tom, že my už máme troch kapitánov, a ďaľšieho nepotrebujeme. Nakoniec sme vyjednali loď na ktorú netreba námornícky vodičák, čo je voda na mlyn Matúšovi, lebo ten sa už teší koľko na tom vytiahne a tvrdí, že keď nemáš námornícky vodičák, tak ti ho ani nemôžu vziať.
V amerických filmoch sú na lodi vždy polonahé hostesky, kaviár a šampanské. My hostesky mať nebudeme, šampanské si kúpime v supermercate a namiesto kaviáru nám Aďa spraví chleba s paštikou, aby sme naučili tých zhýralých západniarov poriadne móresy.
Deň 7.
Ráno sme si privstali, zbehli do prístavu a vyzdvihli sme si náš Titanic. Dostali sme inštruktáž, čo sa ako ovláda, čo môžeme, čo nemôžeme (vtedy sme moc nepočúvali), na ktoré pláže sa môže vyloďovať a ako, ako kotviť loď, skrátka 10 minútový rýchlokurz geniality pre skúsených morských vlkov z vnútrozemia a vyrazili sme. Smer juh. Napriek iba jemnému vetríku more bolo nekľudné, s vlnami. Povedané lyžiarskou terminológiou, žiadny menčester, ale bubny ako hovädo.
Hneď po pár minútach prebehla na lodi vzbura a starý kapitán Morský vlk (čo má vlka ešte z bicykla) bol zosadený a kormidla sa ujal najmladší kapitán Mladý divoch, ktorý to vypeckoval na maximum, takže sme doslova leteli a cez vlny preskakovali. 40 koňový motor reval, loď fičala ako o preteky a za hodinku sme boli pri Cala Goloritze, skalnom pilieri a symbole Sardínie. Tam sme sa otočili naspäť a už kľudnejším tempom popri pobreží, s občasnými zastávkami na rôznych plážach sa vracali späť. Na niektoré pláže bolo dovolené vysadiť, (ale loď musela ísť hneď preč), na iné sme museli doplávať spoza bójí. Všetko sú to nádherné čistučké pláže, lebo sú dostupné iba z mora.
Po ceste sme si spravili niekoľko prestávok, a samozrejme sme si dali aj to spomínané šampanské…
Za benzín sme v prístave doplácali 42€, Gréta by asi nemala radosť.
Večer sme si dali v miestnej reštaurácii obligátnu pizzu.
Deň 8.
Ráno sme pobalili batožinu, vyniesli smeti, odubytovali sa a vybrali sa na letisko do Alghera. Normálne to trvá najkratšou cestou po diaľnici okolo 2,5 hodiny, ale kedže sme mali dosť času, zvolili sme cestu po okreskách smerom na západné pobrežie a potom ešte krátku návštevu centra Alghera spojenú s obedom na námestí oproti pôvodným hradbám námornej pevnosti. Potom už len krátky presun na letisko a šup ho domov.
Záverečný výrok dovolenky: “Otlačené nohy od lezečiek majú tú výhodu, že rýchlejšie si za mesiac zvykneš na lyžiarky”
Výber z foto je tu...
