Tak sme tu opäť. Už asi piatykrát, ale tentokrát inak. Vždy sme tu boli viacerí, s deťmi malými, strednými, veľkými, s kámošmi, vždy sme leteli z Bratislavy do Alghera, a vždy na konci leta, na konci augusta alebo začiatku septembra. Teraz dvaja, v máji, a z Viedne do Olbie. Ale život je zmena a každý deň dobrodružstvo. Od poslednej lyžovačky uplynuli už dva a pol týždňa, a netreba zaháľať, treba sa hýbať a naštartovať letnú sezónu.
Výhodne sme využili deň voľna, ale zároveň sme zistili, že polovica Bratislavy má namierené na nákupy do Viedne, takže naša cesta na letisko sa dosť skomplikovala zápchami na rakúskych hraniciach. Nakoniec sme prerazili takmer ilegálne po skorozabudnutej starej ceste medzi Jarovcami a Kitsee, na ktorú si nakupuchtiví Bratislavčania nespomenuli. (Navigoval Matúš za použitia najnovších technológii)
Na letisku vo Viedni sme absolvovali novinku, za-checkuj si kufre sám. To znamená príď k automatu, naskenuj si letenky, zalep si vytlačený lístok na kufor, zváž si ho, pošli ho na bežiaci pás a modli sa, aby dorazil tam kam ty. Ďaľší level bude, že zaplať a odpilotuj si lietadlo sám…
V Olbii sme si vyzdvihli auto v autopožičovni tiež automatizovane. Vopred som musel poslať odfotené občiansky a vodičský preukaz, a teraz som len prišiel k automatu, zadal som číslo rezervácie a vypadli mi kľúče od auta. Síce iného ako sme mali objednané, zato nový čínsky hit, veľké SUV MG ZS Hybrid+.
Tak sme tú obludu s Aďou našli na parkovisku, naložili sme kufre a vyrazili sme. Teda na prvej odbočke sme museli zastať, lebo auto furt pípalo, zvonilo a bzučalo, lebo sa mu furt niečo nepáčilo. Museli sme horko ťažko povypínať všetkých asistentov (v talianskom menu), aby sme mohli pokračovať.
Prvé dojmy sú, že Sardínia je aj zelená. Vždy, keď sme tu boli na konci leta, všetko bolo už vypálené a zhorené od slnka, ale dnes sme prechádzali krásnou horskou zelenou a rozkvitnutou krajinou.
Bývame v Cala Gonone, o ulicu vedľa ako sme bývali, keď sme tu boli s našimi krstnými malými babami (teraz sú už slečinky a určite by nešli :-)), apartmán je pekný čistý moderný. Urobili sme nákup základných potravín a vyrazili na večeru na plážovú promenádu.
Deň 2.
Zmeškali sme ranný menčester. Síce sme ráno vstali načas, ako vždy, ale museli sme riešiť ešte technické problémy v apartmáne. Evidentne sme tu túto sezónu prví hostia, a taliani pozabudli pozapínať a pospúšťať niektoré dôležité zariadenia, takže nešla teplá voda ani plyn na šporáku. Jojo a pani Jojová to však zvládli, našli problémy a vyriešili ich, ale zdržalo nás to, a tak sme dorazili do La Poltrony, čo je skalný kaňon nad Cala Gonone, plný lezeckých ciest, o čosi neskôr. Chceli sme sa rozliezť na najľahších cestách zprava kaňonu, ale tie už obsadili postaršie angličanky, tak sme museli začať rovno previsovkou, ktorou sme končili, keď sme tu boli s malými babami. (Na videu známa pod “slaninovým chytom”). Celkovo lezenie bolo výborné, zistili sme, že sme to cez zimu nezabudli, počasie fantastické, teplota optimálna, skala skvelá, ako vždy… Dnes bol na skale asi ženský deň, lebo všade bolo plno lezkýň, a okrem jedného talianskeho inštruktora a jedného holanďana som tam bol jediný chlap.
Keď už nohy v lezečkách príliš boleli, zbehli sme dole a v Spare sme si kúpili grilované kura za 5€ ( nie porcia, ale celé kura), ktoré budeme dojedať ešte niekoľko dní.
Po poobednej sieste sme vyrazili na autoturistiku do zatiaľ nepreskúmaných končín zálivu a podvečer potom dole na promenádu.
Plán bol dojesť na apartmáne to kura, ale keď sme dole natrafili na koncert lokálnej skupiny Bette the Band, zostali sme a najedli sme sa priamo tam. Koncert bol famózny. Zmes jazzu, rocku, dychovky, od srbských a balkánskych trubkových ľudoviek, cez americké latino a dixieland, svetovoznáme vypaľovačky, filmová hudba až po heavy metal prerobené pre gitaru, basu, klavír, trubku a dva saxafóny, zároveň so zábavnými a vtipnými prvkami, keď napríklad trubkári naháňali turistov , skrátka výborná show a príjemný večer. Pivo podávali Kozel. Kura zostalo na zajtra.
Deň 3.
Ísť na Sardíniu v tomto predsezónnom období má niekoľko plusov. Počasie je už dostatočne teplé, aj keď ešte nie na kúpanie, ale nie sú ešte žiadne horúčavy, je tu citeľne prázdnejšie, žiadne davy ľudí, problémy s parkovaním a plné reštaurácie. Ale lezcov je tu možno aj preto viac. Včerajšia skúsenosť s obstarožnými angličankami (nie, že by sme my boli nejakí mladíci) nás prinútila si ráno privstať, aby sme boli na skale prví. Nakoniec ani nebolo treba, lebo sme boli na Cala Fuili a boli sme tam sami. Stretli sme síce dvoch talianov, ale tí liezli inú ligu a nezavadzali na naších obľúbených cestách.
Liezli sme na skale nad plážou z bielych okruhliakov, dokázali sme si, že ešte nepatríme do starého železa, aj keď na niektorých cestách sme sa riadne vytrápili. Poliezli sme až kým bolesť v lezečkách už bola neznesiteľná, zbalili sme vercajg a zišli dole na pláž, kde som si schladili prsty na nohách, po kolená v tej dvojcentimetrovej vode 😁. Potom sme si tam spravili ešte malý relax a vrátili sa na ubytko na neskorý obed doraziť to grilované kura zo včera.
Zajtra žiadne lezenie nehrozí, ledva prepletáme nohami, tak sme si zarezervovali výlet do kaňonu Gorropu, kde plánujeme oddychovať pri turistike.
Deň 4.
Dnes bola predpoveď s popoľudňajšími zrážkami a potrebovali sme dať oddýchnuť chodidlám od lezenia, tak sme sa vybrali na turistiku do kaňonu Gorropu. Kaňon Gorropu udávajú ako jednu z najväčších turistických atrakcii Sardínie (Turistická v zmysle pre turistov, horských nadšencov a šlapačov po horách, nie pre “turistov” v zmysle polyhovačov na plážových lôžkach v rezortoch, kaviarňových povalačov a pipiny na nákupoch). Je turisticky málo dostupný, nedá sa k nemu dostať len tak autom a k začiatku kaňonu treba prejsť riadny kus cesty po vlastných.
V letných mesiacoch, keď panujú extrémne teploty a všetko je spálené od slnka je to totálny masochizmus, a aj preto sme pri naších predchádzajúcich pobytoch kaňon obišli len zdiaľky. Teraz je ale iná situácia, tak sme sa na to dali. Aby sme si to trošku uľahčili, nieže by sme boli leniví, ale máme už ubolené nohy z lezenia a tak sme si objednali “Jeep transfer” cez internet, ktorý nás z parkoviska zviezol 700 výškových metrov dole ku riečke, odkiaľ sme už pokračovali popri nej zhruba hodinku k ústiu kaňona. Už samotná jazda terénnym Land Roverom Defender po terénnej ceste a skalnatých serpentínach aké vidno len z himalájskych filmov bol adrenalín. Na jednej strane skala, na druhej priepasť a vnútri auta to na kameňoch nadhadzovalo, že som vždy hlavou tresol o strechu, a pritom sardínska šoférka jednou rukou krútila volantom a druhou stíhala ešte prudko gestikulovať. Dobre sme zišli dole a vydali sa na túru. Ku začiatku kaňonu to bola ešte necelá hodinka, potom sme zaplatili vstupné a hor sa dnu.
Kaňon je suchým korytom bývalého potoka (potok tečie niekde pod ním, v jaskynnom systéme), plným obrovských bielych okruhliakov/ balvanov. Prvá časť je značená ako zelená s označením cesty pomedzi tie balvany, potom nasleduje žltá časť, kde už sú tie balvany veľké ako autá, a kde cesta už nie je značená (nájdi si kade prejdeš, a čo ešte vyšplháš), po ktorej nasleduje červená časť, kde sú tie balvany veľké ako baráky, tam už je zakázané ďalej ísť, lebo to už je len pre lezcov. Napriek tomu sme museli prejsť ešte kus červenej časti, ale keď sme zistili, že za každým obrovským prelezeným balvanom nasleduje len zasa ďaľší a ďaľší, tak sme sa aj my otočili.
Kaňon je naozaj nádherný, príroda sa zasa raz pekne pohrala, mali sme šťastie, že na začiatku sezóny tam bolo málo ľudí a dali sa spraviť aj nejaké fotky. V lete to musí byť katastrofa ako na Václaváku.
Po túre a ceste späť sme sa vybrali pozrieť ešte Dorgali, čo je okresná dedina nad Cala Gonone, ale v nedeľu zdochol pes. Našli sme malú zastrčenú mini reštauráciu so Sardínskymi špecialitami, tak sme vyskúšali domáce recepty. Stálo to za to. Uvidíme čo spraví to nepasterizované a nefiltrované domáce sardínske pivo.
Vonku začalo hrmieť, predpoveď neklamala. Čas na siestu.
Deň 5.
Ráno plní elánu sme sa vystrojili, že ideme liezť. Predpoveď bola rovnaká ako včera: doobeda slniečko, podvečer jedna prehánka. Dali sme si výdatné raňajky, zbalili ruksaky a už sme pomaly vychádzali von, keď zrazu poriadna zleja. Vo dverách sme sa otočili a prehodnotili plány. Odložili sme lezecké veci, prezliekli sa do “civilného” a vyrazili do neďalekej jaskyne Grotta di Ispinigoli (asi 20km), aby sme tam boli prví hneď pri prvom vstupe. Sprístupnená časť je len veľmi malo časťou jaskynného systému, ale aj tak to bola nádhera. Jaskyňa sa hrdí, že má najvyšší stalagnát v Európe ( to je ten odzhora až dolu) Oproti slovenským jaskyniam sa vyznačovala, tým, že v nej boli samé stalagmity (to sú tie odspodu), skoro žiadne stalagtity (to sú tie zvrchu). Dozvedeli sme sa, že to je zapríčinené veľkým množstvom vody, ktorá pritekala cez vrchné, krasové vrstvy, a dole nekvapkala, ale tiekla, čiže nestíhali vznikať krištály na strope. Aj ten najväčší 38 metrový stalagnát nevznikol spojením stalagtitu a stalagmitu, ale vyrástol zdola až hore. Ďaľšiou zaujímavosťou bola obrovská sieň výšky asi 50m, akú zo slovenských jaskýň nepoznáme. V jaskyni bolo zakázané fotiť, takže priložené obrázky sú od neznámeho autora, akože ilustračné 🙂
Potom sme sa vybrali do vnútrozemia Sardínie k najvyšším horám Supramonte. Trochu sme poblúdili v Oliene, zastavili sme sa v Orgosolo, ktoré je známe nástennými maľbami na fasádach domov, pochádzajúcimi z nedávnej buričsko rebelantskej divokej a násilnej histórie, keď všetky konflikty medzi rodinami sa riešili vraždením, a pomsta predchádzala ďaľšiu pomstu. Polícia si tam dlho nevedela dať rady, rodiny kryli vrahov, vraždili z pomsty ďaľej, a ušlo sa aj policajtom. Mimochodom v dedine je najväčšia policajná stanica a väznica na Sardínii. V dedine bolo množstvo vdôv, lebo chlapi sa kántrili pre rodinnú česť. Z toho vznikli aj prvé maľby, ktoré znázorňovali hlavne vdovy, deti, volali po konečnom pokoji a mieri. Neskôr sa rozšírili ako protestné maľby proti policajným represiám, chudobe, politickej korupcii a dnes už chodia maľovať na steny rôzny umelci, maľby majú moderné politické posolstvá, ale všeobecne sú zamerané hlavne na mier.
Dali sme si obed v miestnej reštike, ktorá mala výnimočné hodnotenie na Tripadvisor, ale nič výnimočné to nebolo. Potom sme si dali okružnú jazdu po cestách piatej triedy popod Supramonte, kde sme testovali naše čínske MG (môžem prezradiť, že napriek prvotným predsudkom, začínam byť tým autom nadšený. Škoda, že to je SUV, ale 200 koní robí zázraky. Ešte sa budú európske automobilky triasť, a zavádzať clá..)
Po ceste naspäť sme chceli ešte v Dorgali navštíviť Archeologické múzeum, ale napriek značeniu a Google mapám sme ho nenašli. Tam kde ukazovali mapy nebolo a šípky viedli hore, dole, doprava, doľava, do jednosmerky, do prd***…
No nič vrátili sme sa na ubytko a ideme pozerať hokej.
Deň 6.
Počasie dnes excelovalo, a tak pokračujeme v lezení. Vybrali sme sa do sektoru Placche di Flintstones, kde sme nikdy neboli, lebo je otočený na slnečnú stranu a koncom leta je tam lezenie pre horúčavy nemysliteľné. Teraz v máji je to tam ale ideálne. V podstate je to protiľahlá skala nad Budinettom, položená ešte vyššie, takže aj výhľady na Cala Gonone a more sú ešte lepšie. Najskôr treba absolvovať terénnu rozbitú cestu, serpentínami ponad dedinu, čo ale na aute z požičovne nie je problém. Parkuje sa pri usadlosti / chatrči nejakého baču kôz, vyzerá to tam ako v cigánskej osade, všade bordel, a pozbierané veci, ktoré sa ešte určite zídu. Dnes sme konečne majiteľa tej búdy stretli aj osobne, pekne sme sa pozdravili, a jeden zo svorky vyhladovaných psov sa vybral s nami na výlet na skalu. Treba ešte vystúpať okolo 150 výškových metrov bludiskom v suťovisku okolo skalných mužíkov.
Odmena je ale celý sektor len pre seba a nádherné výhľady dole. My sme začali liezť a pes sa rozhodol zdriemnúť si pri nás. Liezli sme asi hodinu a pol, keď tu zrazu ticho preťal divný zvuk. Trvalo asi sekundu, kým sme si uvedomili, že ten spiaci pes si poriadne prdol, a následný rehot spôsobil, že sme skoro vypadli zo steny. Pes sa nezobudil..
Lezenie v tomto sektore je podobné ako v Budinette. Lezia sa po miniatúrnych chytoch a stupoch, treba už ukázať aj akú-takú techniku a morál. Citeľne sa v lezení zlepšujeme, chcelo by to ešte týždeň dva, a už by sme dávali iné kúsky ( ako za mlada), ale žiaľ vo štvrtok sa budeme musieť vrátit do reality. Určite však môžeme Sardíniu v máji pre lezcov odporučiť!
Veľmi dobre sme polozili, zišli dole k autu (pes zostal drichmať hore), absolvovali carbouldering a vrátili sa na ubytko.
V Despare dnes mali Lasagne..
Podvečer sme sa ešte vybrali na turistiku popri pobreží smerom na sever od Cala Gonone k jaskyni Biddiriscottai, kde sú parádne previsnuté lezecké cesty, s ktorými máme už skúsenosti.
Tentokrát sme sa však šli len prejsť bez lezeckej výstroje.
Deň 7.
Neviem, či starneme, alebo tie lezecké cesty získavajú na obtiažnosti. Vyrazili sme do Budinetta, skalnej stene hneď oproti včerajšiemu lezeniu. Pri parkovaní nás už opäť obkolesili tie vyhladované psy miestneho asociála. Aďa ich nakŕmila a vybrali sme sa stúpať hore do lezeckého sektoru. Náš včerajší psí kamarát zasa išiel s nami.
Začali sme našími známymi a už x-krát prelezenými (nie ľahkými cestami), ale napriek našej začínajúcej lezeckej forme sme sa riadne potrápili. Našťastie sme sa vždy vedeli nejako doplniť, jeden natiahol pol cesty, druhá dotiahla zvyšok a naopak. Lezie sa po neuveriteľme malých chytoch a stupoch po stene, ktorá vyzerá, ako odliata z betónu. Riadne sme si zamakali, miestami, keď už neboli ani sily, ani morálka, siahli sme do gatí po posledné zvyšky odvahy a nakoniec to nejako dotiahli.
Ešte týždeň a naša stúpajúca forma by nám umožňovala povymetať všetky miestne hardcore previsy (alebo aj nie), každopádne lezecká časť dovolenky skončila úspešne.
Deň 8.
Ráno sme dobalili veci náhadzali ich do nášho čínskeho SUV a vyrazili smerom na letisko do Olbie. V Dorgali sme sa zastavili na kávu a našli sme to stratené Archeologické Múzeum, tak sme si ho pozreli. Videli sme množstvo historických artefaktov prehistorických nástrojov, hrnčiarskych exponátov, mincí, amfor a po prehliadke sme pokračovali do Olbie. V centre vládol čulý ruch, v Olbii mali výročie posvätenia baziliky, niečo ako naše hody (Oslavy trvali celý týždeň), všade boli uzávery a množstvo policajtov. K Bazilike sme dorazili akurát začínala omša, ale dnu sme sa nedostali, bola nepriechodne plná aj napriek tomu, že omšu prenášala nejaká televízia.
Najedli sme sa v malej zastrčenej reštike, a potom sa presunuli na letisko, kde sme vrátili auto a po krátkom lete s vetrom od chrbáta sme s polhodinovým predstihom dorazili do Viedne, kde nás vyzdvihol Matúško.
Zopár ďaľších fotiek je tu...