Po minuloročnom výlete do Indie a Nepálu sa začali diskusie, čo s tohtoročnou dovolenkou a pre zmenu padol výber na Latinskú Ameriku. Peťo hľadal parťákov na výlet do Ekvádoru a ja som za každú srandu, tak som sa pridala.
Príchod a Quito (27.-29.9.2025)
Po dlhom plánovaní a čakaní sme sa dočkali a sobotu sme vyrazili zatiaľ iba do Madridu, kde nám hneď oznámili meškanie ďalšieho lietadla, a tým pádom sme nestíhali zas ďalší let, ale nakoniec sa všetko vyriešilo a napriek prestupom, meškaniam a nekonečným čakaniam sme sa dostali do Quita.
Ráno sme sa zobudili ešte troška rozbití z cestovania a časového posunu, k čomu nadmorská výška 2 800 metrov nad morom nepomáhala. Na pláne bolo pozrieť si Quito - hlavné mesto Ekvádoru a začali sme na námestí Plaza Grande, kde je na jednotlivých stranách Prezidentský palác, Metropolitná katedrála a radnica. Napriek tomu, že bolo pondelok 10 hodín na námestí panovala dobrá nálada, posedávala tu kopa ľudí, niektorí jedli, niektorí niečo predávali, niektorí púšťali muziku a niektorí kŕmili holuby. Z každej strany tu hrala hudba, ktorú by ste presne čakali v latinskej Amerike, maličké babky opekajú banány a iné dobroty na ulici alebo nahlas zháňajú zákazníkov na aktuálne populárny tovar.
Katedrála je veľmi významná z hľadiska histórie a je tu pochované množstvo významných ľudí vrátane Antónia José de Sucre, ktorý bol jeden z hlavných lídrov pri oslobodzovaní latinskej Ameriky spod Španielska. Samotná katedrála bola krásna a úzkym schodiskom nás aj vyviedli na strechu odkiaľ bol výhľad na námestie, na sochu Panny Márie z Panecilla a celkovo na Quito zo všetkých strán. Po prehliadke sme si pobehali ešte okolité uličky, kostoly, námestia, až sme sa dostali k vstupu na vyhliadku sochy Panny Márie (135 metrovej sochy, ktorá vyčnieva nad mestom), pri množstve schodov, ktoré k nej viedli a po varovaní policajtov nech si dávame pozor na vreckárov sme si povedali, že nám to nestojí za to a presunuli sme sa do Basilica del Voto National. Je to obrovská krásna gotická bazilika, ktorú posvätil Ján Pavol II., ktorá sa stále považuje za technicky "nedokončenú," lebo panuje o nej legenda, že keď sa dokončí nastane koniec sveta.
Následne sme si išli ešte pozrieť Parque La Carolina, veľký park uprostred mesta, kde je aj botanická záhrada, jazierko, na ktorom si vie človek požičať čln a rôzne ihriská pre domácich. Plánovali sme ísť aj na vyhliadku nad mesto, ale začali sa zmrákať a cestou na metro už aj pomaly pršať a blýskať sa, tak sme sa nakoniec išli schovať na ubytko.
Galapágy
Ďalší deň sme skoro ráno vstali, išli na letisko, kde sme okrem klasických kontrol sme mali ešte 2 navyše kvôli Galapágom – jednou bolo vybavenie víz, ktoré sme si už vybavili dopredu online, takže nás len skontrolovali a druhou bola biologická kontrola, či nenesieme niečo na ostrov, čo by mohlo ohroziť danú prírodu. Všetko prebehlo hladko, hrozby dlhočizných rád na kontrolách sa nenaplnili, takže čoskoro sme sedeli v lietadle smer ostrov Baltra.
Počas cesty z letiska nás udivil celkový porast na ostrove - na Baltre a prvej polovici Santa Cruz to vyzeralo skôr ako na púšti - všetko vyschnuté, samé kaktusy a olámané dreviny, od polky ostrova Santa Cruz zase živá zeleň, miestami zarastené ako v džungli, o 3 stupne chladnejšie a citeľne vlhko. Rastie tu veľa popínavých a ťahavých rastlín, takže zeleň okolo cesty a mimo obytných častí vyzerá dosť neupravene. Okrajové časti mesta mi miestami pripomenuli Indiu, staré budovy, polka nedostavaná a bordel naokolo, červená hlina tomu len napomáhala. Pri reklame na nedotknutú prírodu by človek čakal, že aspoň tu nebudú smeti pri kraji cesty, ale bohužiaľ.
Samotné centrum mesta Puerta Ayora už bolo novšie a upratanejšie, celé pobrežie lemovali primárne reštaurácie, obchody so suvenírmi a ponuky na plavby, šnorchlovanie a trajekty na ostatné ostrovy - Isabela a San Cristobal. Na San Cristobal sme mali namierené aj my tak prvú vec sme kúpili lístky a išli sme obzrieť prístav. Na móle (ktoré bolo vystavané asi 3m nad morom) boli lavičky a hneď pod jednou oddychoval tuleň - ako sa tam dostal sa ma nepýtajte, ale postupne sme zistili, že tuleň oddychujúci na bizarnom mieste je tu normálka. S leguánmi je to tu veľmi podobné, sú tu rozlezené od malých jašteričiek až po vyše metrové jaštery ako holuby na námestí v Benátkach a niekoľkokrát som mala na mále a stúpila na jedného. Väčšinou sú čierne a tým že ostrovy sú sopečného pôvodu aj kamene sú čierne a teda niekedy si ich človek všimne až keď sa pohnú.
Po prístave sme išli do Darwinovej výskumnej stanice, kde sa skúmajú rôzne živočíchy a rastliny z ostrova a zároveň tu majú chovnú stanicu pre korytnačky. Zozbierajú vajíčka z prírody, nechajú nech sa vyliahnu a následne ich 2 roky chovajú v špeciálnych vyvýšených ohradkách, aby sa im nič nestalo a neulovili ich potkany a iná háveď, keďže ešte majú mäkké panciere. Potom sú preložené do voľného výbehu, a po dosiahnutí 6 rokov sú vypustené do prírody kde sa našli vajíčka.
Ukázali nám tu aj Georga - 125 ročného korytnačiaka z ostrova Pinta, ktorý bol posledný svojho druhu. Našli ho v 70-tych rokoch, previezli ho do Darwinovej stanice, kde sa o neho starali a zároveň sa snažili nájsť samičku pre zachovanie druhu, no neúspešne. &po smrti ho zabalzamovali a vystavili v múzeu priamo v Darwinovej stanici ako symbol konzervačných snáh na Galapágoch. Okrem (neživého) Georga a mláďat tu mali aj pár 80-100 ročných korytnačiek a tie boli tiež riadne veľké, ale zároveň aj riadne zvráskavené.
Po korytnačkách sme si boli pozrieť ešte okolité pláže, na ktorých bola kopa leguánov, a krabov a následne sme si ešte pochodili mesto.
Ráno sme znova skoro vstavali, lebo sme mali skorý trajekt na ostrov San Cristobal, čo znamená, že na raňajky sme vyťahovali kinedryl. Loď nebola klasický veľký trajekt, ktorý si človek predstaví, ale malé loďky kde sedelo cca 35 ľudí ako v autobuse. Hoci v prístave bola voda pokojná a ani mimo neho neboli vlny až také veľké, predsa to bola plavba na pomerne otvorenom oceáne a teda pri niektorých nárazoch mi nebolo všetko jedno. S občasným zatiahnutím oblohy som sa obávala, že sa situácia zhorší, ale našťastie po cca 2 hodinách sme šťastlivo dorazili na San Cristobal.
Na ubytku sme sa vystrojili a išli sme pekne do mesta pozerať tulene, ktoré tu boli naozaj všade. Na Santa Cruz sme videli tulene asi iba dva, zato leguány tam boli na každom kroku, na San Cristobal to bolo skôr naopak. Tulene zjavne vládli mestu a ľudí sa vôbec nebáli. Leguánov, ktorých bolo na Santa Cruz ako mravcov, bolo zas tu pomenej, ale zato tu na plážach boli leguány morské, ktoré boli ešte väčšie a mali aj „pichliače“ na chrbte. Všetky zvieratá sa tu prechádzajú a vyvaľujú na pláži, vôbec im nevadí, že 2 metre od nich sa kúpe človek.
Po obede sme išli na pláž Playa Carola a spravili sme si neplánovanú túru až na Playa Baquerizo, ktorá síce nebola dlhá ani s veľkým prevýšením, ale zato sa išla celá po štrkovisku z lávových balvanov. Na kameňoch boli občas aj malé jašteričky, ktoré si človek často všimol až na poslednú chvíľu a teda niekedy išlo členkom o život. Playa Baquerizo ale stála zato, počas cesty sme prechádzali kontrastnými krajinkami – strmý zostup vyschnutým lesíkom, preskakovanie medzi čiernymi sopečnými kameňmi, trávnaté stepi, jemná piesočná pláž, naokolo leguány, jašteričky a tulene... Bolo aj dosť teplo, takže sme sa vďačne okúpali v oceáne popri uhýbaní sa tuleňom ako sa medzi sebou bili a podvečer sme si vyšlapali cestu naspäť do mesta.
Ráno sme konečne nemali skorý budík, ale kvôli zavretým miestnym plážam a príliš dlhým iným výletom sme už nestíhali nič do odchodu pozerať, tak sme sa pomaly ráno pobalili, zjedli si na raňajky sladké buchtičky z pekárne, vydali sa ešte do mesta na kávu a pofotiť nejaké posledné fotky pred cestou na letisko.
Naspäť na pevnine
V Guayaquile bolo hneď počas cesty na ubytko vidno rozdiely s Quitom. Napriek tomu, že Quito je hlavné mesto a prišlo mi iba ako také rozťahané mestečko, Guayaquil je najväčším mestom v Ekvádore a je cítiť že je veľkomesto nielen veľkosťou a množstvom ľudí.
Po ubytovaní sme si išli pozrieť Las Peñas – historická mestskú časť, ktorá je považovaná za počiatok mesta. Pôvodne vznikla ako domov umelcov, pochádza odtiaľto viacero významných osobností, vrátane niekoľkých prezidentov a v roku 1982 ju vyhlásili za národné kultúrne dedičstvo. Mestská časť je na malom kopci, na ktorého vrchol vedie 444 schodov pomedzi obchodíky a domčeky, ktoré lákajú farebnosťou a na vrchole je kaplnka Svätej Anny a maják, z ktorého sa dá vidieť celé mesto. Tesne pod vrcholom je Námorné múzeum, kde sme si okrem lodí, ktoré sa v kedysi používali mohli tiež pozrieť mesto zo všetkých svetových strán.
Aj napriek nevábnej izbe sme sa dobre vyspali a keďže sme si toho veľa predchádzajúci deň nestihli pozrieť, rozhodli sme sa, že si ráno ešte pobeháme kúsok mesta a potom sa až presunieme do Cuency. Vybrali sme sa najprv na raňajky, kde sme si spravili trasu po zvyšných zaujímavých miestach v okolí a začali sme na Malecon Simon Bolivar, čo je oplotená promenáda popri rieke, odkiaľ sa dá pozrieť niekoľko historických monumentov a budov, múzeí a záhrad. Neprešli sme si ju celú, ale videli sme viacero monumentov ako Vežu Morisca (verejné hodiny), La Rotonda (pamätník osloboditeľom spod Španielska), Guayaquilskú radnicu, vládny palác, Námestie nezávislosti, či historickú budovu umeleckej univerzity. Z promenády sme odbočili k Parku Seminario – park pred Metropolitnou katedrálou, kde sú leguány, korytnačky a rôzne vtáky.
Štvorhodinová cesta do Cuency bola prvú tretinu kľudná po rovine, potom sme začali stúpať do kopcov národného parku Cajas a to už teda sranda nebola. Hory sú tu drobivé a zosuvy pôdy zjavne časté - na niekoľkých úsekoch bola miesto cesty iba utlačená drť z kameňov z lavínky. Väčšina cesty po kopcoch viedla po celkom strmých útesoch a zároveň bola v hmle, takže som si hovorila, že vlastne dobre, že nič nevidím.
Hory
Šťastne sme sa však dopravili do Cuency kde sme zistili, že kvôli protestom je zavretá cesta do Baños. Protesty prebiehajú už vyše 2 týždne a teda v blízkom čase sa neočakávalo otvorenie ciest, tak sme sa rozhodli pomeniť plány a zobrať to okľukou nočným busom cez Macas a Puyo priamo do Latacungy.
Ráno sme mali naplánovanú túru v Cajas a teda sme vstávali skoro, išli späť na stanicu, kde sme znova nevedeli nájsť, kde nám vlastne majú predať lístok a či nám ho vôbec predajú (keďže je to diaľkový bus do Guayaquilu a toto bola iba neoficiálna zastávka na ceste), ale podarilo sa a bus nás odviezol k jazeru Toreadora.
Plánom bolo spraviť si nenáročnú prechádzku okolo jazera Toreadora a následne prejsť na cestu Cerra San Luis, plány nám však prekazili 2 veci. Značenie ciest okolo jazera bolo v poriadku, ale niekde v polovici sme sa mali napojiť na druhú cestu a toto značenie bolo katastrofálne. Viac menej sme iba hodinu blúdili okolo jazera snažili sa nájsť hocijakú značku, kameň alebo šípku, čo by nás naviedla, zároveň celá táto časť bola v „jame“ a teda nemali sme ani signál ani internet a nevedelo nám chytiť ani GPS-ku, takže sme sa točili v kruhu. Nakoniec sme odbočku našli, ale po 10 minútach sme sa aj tak vrátili, nakoľko cesta bola šmykľavá, zle značená a nie veľmi bezpečná.
Problém č. 2, ktorý nám náš pobyt v Cajas troška zhoršoval bol, že sme si akosi nevšimli, že jazero je vo výške cca 3 900 m nad morom a niektoré cesty išli až do výšky 4 200 m. Keďže Guayaquil je prímorské mesto a teda aklimatizovaní sme zatiaľ veľmi neboli, hneď sme pocítili čo to znamená dýchať v takejto výške. Hoci nohy by aj chceli, po 3 hodinách blúdenia a krátkej nie veľmi bezpečnej cesty na San Luis sme sa uzimení zbalili a išli späť do mesta.
Kvôli kratšej túre ako sme pôvodne plánovali nám ale zostal čas na pozretie si mesta, kde sa akurát v centre na námestí Parque Calderon bol remeselný festival. Námestie bolo plné, všade sa predávalo jedlo a hrala hudba, priamo na námestí bol malý koncert a v uličkách sa predávali kvety a rôzne remeselné výrobky. Obišli sme si námestie, pozreli sme si kláštor San Luis, starú cuenskú katedrálu, novú Katedrálu nepoškvrneného počatia, prešli sme sa cez kvetinový trh a spravili sme si kolečko až do parku San Sebastian. Na ubytku, kde sme mali uložené veci sme si ešte dobyli telefóny a hurá späť na stanicu čakať na náš polnočný presun do Latacungy.
Po celonočnom cestovaní sme v nedeľu na obed prišli do Latacungy, ktorá je bránou do národného parku Cotopaxi. Po ubytovaní sme išli popozerať mesto, veľa tu toho ale nie je – klasicky katedrála, námestie, par kostolov a inak iba domy a obchody, takže po hodinke sme sa vybrali hľadať večeru.
Ráno sme mali naplánovanú návštevu Cotopaxi, nedá sa tam však ísť iba tak pešo, človek musí ísť s nejakým sprievodcom alebo aspoň sa dať na niektoré tie miesta vyviesť. Mysleli sme si, že iba sa necháme vyložiť v dedinke, vyšlapeme si to k turistickému centru a vrátime sa späť, ale hneď v dedine si nás odchytila teta sprievodkyňa, že to nie je možné.
Vybavili sme si teda odvoz, najprv nás teta vyviezla do turistického centra odkiaľ sme si dali iba krátky okruh El Paramo, pozreli sme si samotné centrum, kde boli informácie o rastlinách a zvieratách v parku, poľutovali ošarpané lamy, čo tam mali v ohrádke a išli ďalej k jazeru Limpiopungo. Jazero je vo výške 3 800 a je východzím bodom medzi dvoma najčastejšími túrami - samotnú sopku Cotopaxi (5 890 m) a Rumiñahui (4 720 m, už vyhasnutá sopka). Samotné Cotopaxi je väčšinu roka v oblakoch, miestami však vykuklo a aj nám sa podarilo ho na chvíľku zahliadnuť.
Ako nám bolo predstavené v turistickom centre, pri jazere žije vyše 45 druhov vtákov a rôzne chránené rastliny, niektoré sme aj videli. Spravili sme si kolečko okolo jazera, pofotili kopce, nabrali sopečné kamene do vačku a vybrali sa späť dole. Cesta späť do Latacungy bola celkom vtipná, lebo pani nás vysadila na diaľnici a na kraji cesty sme si odchytili autobus, ktorý nás zobral späť do mesta. Toto tu je úplne normálne, dokonca popri ceste sú cedule, že toto je zastávka, aby nemusel autobusár stáť každých 50 metrov.
Utorok bola na pláne ďalšia túra, tentokrát na opačnej strane mesta a to okruh okolo jazera Quilotoa - jazero je v kráteri sopky vo výške cca 3 800 m, má hĺbku 250 m a túra je vlastne hrebeňovka po kráteri naokolo. Keďže samotná túra má najvyšší bod vo výške 3 930 m, mali sme už voči tejto nadmorskej výške po skúsenosti z Cajas celkom rešpekt, nakoniec - aj keď to bolo náročnejšie ako sme čakali, nakoľko to bolo prezentované skôr ako prechádzka - sa nám išlo celkom dobre. Naozaj to však stálo za to, vyšlo nám pekné počasie, výhľady boli nádherné, nikoho sme poriadne nestretli a jediné negatívum bolo, že cesty boli väčšinou prašné, takže sme došli na ubytko v troška iných farbách ako sme ráno odchádzali.
Hneď na začiatku sa k nám pridal nejaký miestny havino a išiel s nami celý 11 kilometrový okruh, tak sme si ho nazvali Pablo. Ja som ho ešte láskyplne volala dilino, lebo sa ľúbil motať pod nohami a blokovať cestu, čo vzhľadom na miestami celkom úzke cestičky na hrebeni nebolo vždy bezpečné. Pablo s nami išiel až späť do dediny, kde už potom išiel za kamošmi a my sme sa vrátili späť na zastávku a stihli aj skorší bus späť do Latacungy. Mysleli sme si, že sa zastavíme niekde najesť ešte v dedine pri Quilotoi, ale napriek samým novým budovám to tam bolo vyľudnené a nič nevyzeralo byť otvorené, tak sme si to nakoniec nechali až na Latacungu. Po večeri sme už iba prášili bundy, vetrali topánky, oddychovali a balili na presun späť do Quita.
Opäť Quito
Stredu sme po 2 hodinách aj s meškaním vystúpili v Quite a išli si rovno zložiť veci na ubytko, lebo na poobedie bol plán ísť na rovník, organizovaný priamo hostelom. Prišiel pre nás školský minibus a pán nás doviezol do múzea Intiñan, kde sme mali najskôr pár základných info ohľadom kmeňov, ktoré v Ekvádore žili (alebo ešte stále žijú), aké boli ich zvyky - sušenie kože odrezaných hláv, aby z nich dostali múdrosť (ale už sa naučili že to nefunguje, tak to vraj robia už len na zvieratách) alebo aké zvieratá žijú v pralesoch (9 metrová anakonda alebo červík, čo vlezie cez pohlavné orgány do tela a začne robiť neplechu). Mali tam aj rôzne vypreparované tarantuly aj kožu z jednej anakondy (iba takej 5 metrovej) a teda nič z toho by človek vo voľnej prírode stretnúť nechcel.
V múzeu boli postavené aj tradičné domy a prístrešky domorodcov a ukázali nám aj spôsob akým sa vtedy pochovávalo. Potom sme už prešli priamo k rovníku (meraný podľa GPS), nakoľko prechádzal cez stred múzea a sprievodkyňa nám ukázala aj pár experimentov, ako inak fungujú veci na rovníku alebo rozdielnych pologuliach.
Po múzeu sme si ešte išli obzrieť aj monument k rovníku mimo múzea a našim školským minibusom sme sa vrátili späť na ubytko. Tento víkend bol v Ekvádore sviatok - Deň nezávislosti Guayaquilu od Španielov, mesto je teda plné a cesta na rovník a späť nám trvala dvojnásobok toho čo by sme išli normálne. Na ubytko sme prišli vyhladovaní a otrávení z hodinového monológu nejakej Američanky v buse.
Štvrtok sme sa rozhodli ísť si spraviť "túru" do parku Guangüiltagua, čo je v podstate taký ekvádorský Kamzík. Sú tu rôzne trasy cez les kde sa dá prechádzať alebo bicyklovať, tiež sú tu ihriská, vonkajšia knižnica, miesta na opekanie alebo cvičenie a pár výhľadov na mesto. Nachodili sme sa tu riadne a potom sme si povedali, že spravíme si ešte štreku cez mesto pozháňať suveníry, takže sme nakoniec nachodili nejakých 25km. Na ubytko nás vyhnal až dážď, ktorý síce hlásili už od obeda, ale počasie vydržalo a zmokli sme iba cestou z metra.
Piatok nastal deň odchodu domov a ráno sme sa zobudili do dažďa. Podľa predpovede malo ale okolo 9 chvíľu prestať pršať a našťastie aj sa nám počas raňajok vyčasilo Vec ktorú sme doteraz nestihli bol park Itchimbia, ktorý sme mali rovno nad ubytkom. V strede parku bola veľká skleníková budova, v ktorej prebiehala výstava obrazov študentov z umeleckej školy - niektoré obrazy boli naozaj zaujímavé, niektoré boli povedzme „vumnelecké...“
Zároveň sa tu konajú vždy cez víkend nejaké dielničky, okolo parku sú vyasfaltované bežecké a cyklistické dráhy a je tu aj cvičisko pre psov.
Nakoľko sa stále zmrákalo, povedali sme si pôjdeme aj do národného múzea, múzeum sme ale stihli pozrieť za 20 minút, lebo to reálne boli 3 miestnosti sošiek a obrazov. Dážď nás zachytil akurát cez obed tak sme išli na obed, nakúpili sme si nejaké jedlo na cestu a keď dážď ustal sme ešte prešli na Plaza Grande, kde sme najprv zle zabočili a zase raz našli nejaké námestie, čo sme predtým nevideli. Pomotali sme sa ešte po meste, zastavili sme sa nakúpiť nejaké tie ekvádorské čokolády, zobrali ruksaky a presunuli sa na letisko kde nás čakalo 24-hodinové cestovanie domov do Bratislavy. Už sa tešíme do roboty...
Výber z fotografíi je tu...