Tentokrát sme si naplánovali niečo iné a niečo nové. Začali sme netradičným presunom do nemeckého Regensburgu, pozrieť kamaráta Vrciaka, odkiaľ sme ráno pokračovali na juh do Brentských Dolomitov. Zatiaľ sme v tejto časti Dolomitov na pravom brehu Adige boli len v zime, v lyžiarskych strediskách vo Val di Sole a v Madonne di Campiglio, ktorá sa stala naším prvým tohtoročným cieľom.
Po ceste sme sa zastavili v Mezzolombarde na feráte Val dei Ri, ktorú počas jazdy vybrala Aďa.
V tesnej blízkosti sú asi 4 feráty, všetky obtiažnosti C, ale Aďa správne vybrala ferátu v tieni, cez kaňon potoka, aby sa to v tých neznesiteľných horúčavách dalo aspoň ako tak vydržať. Jediný problém bol, že bola dlháááá. Mordovali sme sa na nej 3 aj štvrť hodiny, tieň, netieň, boli sme celí mokrí, spotení, hotoví, došla nám voda, sacharidy, minerály a všetká energia, ale nakoniec sme to dobojovali.
Ferátu odporúčame, je vcelku výživná, možno dosť prekramlovaná, ale s kolmými a vzdušnými úsekmi, striedajúcimi sa s kaňonovými traverzovými častiami a s dostatkom previsov, aby nezostala na lezcovi nitka suchá.
A namiesto vonkajších 35 stupňov má človek v tieni pocitovú teplotu 35.
Pod ferátou je turistická atrakcia vysutý lanový most, ktorú sme samozrejme nevynechali.
Navečer sme sa presunuli na ubytko v Madonne di Campiglio, bývame v apartmánovom hoteli rovno pri lanovke, z balkóna máme výhľad na zjazdovku 3Tre, kde sa jazdí večerný slalom svetového pohára. Na recepcii nám ponúkali, že v cene máme aj vstupy do bazéna alebo do posiľovne, ale žiadna manželská hádka z toho nebola, lebo do posiľovne by po dnešnom dni šiel len masochista, a k bazénu by sme aj tak nevládali dôjsť..
Deň 2.
Ferátový prechod Brentských Dolomitov je uznávaná a populárna ferátová túra. Trvá 4-5 dní, prespáva sa na horských chatách, každý deň sa lezie 6-10 hodín s prevýšeniami okolo 600-1000m. Pri tohtoročnom výlete sme si ho nenaplánovali, ale chceli sme si to obzrieť a okoštovať aspoň po kúsočku. Dôvod je, že nocľahy v chatách treba rezervovať pol roka dopredu, a treba natrafiť na tých 5 dní dobrého počasia, bez dažďov a búrok, kedže sa celý týždeň lezie vo výškach 2400-3000mnm, čo pri plánovaní pol roka vopred je čistá športka.
Dnes navyše bola predpoveď s popoludňajšími prehánkami, takže sme zvolili len malú ochutnávku, ferátu Gustavo e Natale Vidi, čo je vlastne ferátová hrebeňovka, s nie príliš obtiažným lezením, ale zato s extra výhľadmi. Taliansky inžinieri na istení šetrili, takže zaistených je minimum pasáži, zvyšok je nezaistené lezenie do cca stupňa 2 a potom turistika po veľmi delikátnych, uzulinkých hrebienkoch a cestičkách bez istenia nad priepasťami po obidvoch stranách, kde treba mať istý krok a silný morál.
Z feráty zároveň vidno prvú etapu prechodu Brenty (via Bochette), ktorú by sme teoreticky mohli skúsiť na jednodňový záťah aj s návratom, ale kľúčové výstupy sú ešte celé pod snehom, takže z toho nateraz nebude nič.
Dnešná feráta zároveň slúžila ako aklimatizačná, lebo prechod do týchto nadmorských výšok tiež potrebuje svoj čas.
Cez deň bolo príjemných 22 stupňov, (ráno bolo hore 12). Nezvyčajný a neobvyklý bol aj ranný odchod na ferátu, kedže začína vyvezením sa lanovkou do Passo Grosté, a lanovka ide rovno spred nášho hotela, tak sme vlastne len v hotelovej garáži zobrali z auta vercajg, prezuli sa do vibramiek a išli peši na lanovku. Na feráte sme okrem dvoch poliakov nestretli nikoho.
Nasledoval zostup suťoviskom pre masochistov, ale našťastie v chate dole sme si dali drahý gulášik s pivom a grappou, ktorý nám dodal energiu a domotkali sme sa na ubytovanie. Už poprcháva.
Deň 3.
Predpoveď počasia bola rovnaká ako predchádzajúci deň, vlastne štandardná pre Dolomity. Ráno pekne, poobede dážď a večer zasa pekne. Bolo jasné, že 10hodinovú etapu prechodu Brenty, aj s návratom do Madonny nemáme šancu dať, navyše ak sú niektoré časti pod snehom. Mačky máme so sebou ale predsa len nie sme úplní šialenci.
Plán bol teda náhradný, doobeda krátka feráta v podhorí a potom sa uvidí.
Ráno bolo naozaj úplne nádherne bez jediného obláčika, až som mal tiky, že či sa tí meteorológovia nepomýlili, a že či to nerisknúť. Pomýlili sa. Pršať začalo už pred obedom, akurát na vrchole feráty Artalpinistico delle Niere. Je to taká netradičná feráta, obzvláštnená rôznymi umeleckými výtvormi, sochami a rôznym moderným umením umiestneným priamo v trase feráty, a zároveň je to taký okruh, čiže sa po jednej strane vylieza a po druhej zlieza. Dážď nás zastihol akurát na vrchole, takže sme nasadili zvýšenú opatrnosť aby sme sa vyhli nejakému pošmyknutiu pri zliezaní a zároveň vyššiu rýchlosť aby sme to zbehli čo najskôr, pre prípad, že by sa podmienky ešte zhoršili. Umenie ne-umenie, dnes sme tú 2 hodinovú ferátu dali v rekordnom čase.
Potom sme sa pri spiatočnej ceste do Madonny zastavili v dedinskej pizzerii na obed, zhodou okolností s veľkým plagátom Laury Pirovano. Dozvedeli sme sa, že býva pár domov vedľa. Po celej dedine boli jej plagáty a billboardy, kiež by sme si vedeli takto uctiť Peťu Vlhovú. A to je Peťa výsledkovo úplne iná hviezda.
Keďže sa cez obed vyčasilo, pokračovali sme lezením v oblasti Falesia Fontanella, kúsok pod Madonnou. Nádherná lezecká oblasť, s krásnou skalou, cestami všetkých obťiažností, od detských, až po cesty pre profíkov. Lúčka pod skalou vybavená drevenými sedeniami, prameňom s vodou, paráda.
Odporúčame aj pri výletoch s malými deťmi, alebo dôchodcami. Oproti je vidno hrebeň Brenty, takže aj výhľady sú neskutočné.
Schuti sme si zaliezli, až do vyčerpania zásob energie. Sem sa ešte musíme niekedy vrátiť.
Deň 4.
Dnes bol deň presunu z Madonny di Campiglio do Val di Fassa. Keď sme boli prvýkrát v lete v Dolomitoch (2006), zavialo nás náhodou do Val di Fassa, a odvtedy platí porekadlo, že vo Val di Fassa je vždy fasa.
Ráno sme sa teda pobalili, odubytovali a na pamiatku sme dostali hrnček a poukaz na 38% zľavu pri ďaľšom pobyte. Asi chcú aby sme sa vrátili..
Predpoveď počasia bola zlá, už ráno bolo zamračené a už doobeda malo začať pršať, takže náš plán na ferátku po ceste bol ohrozený. Našťastie sa trošku vyčasilo, a meteorológovia posunuli začiatok pršania na 13-14, tak sme stihli kaňonovú ferátu Rio Secco pri Mezzocorone.
Feráta vedie suchým kaňonom bývalého potoka, má riadne prevýšenie 500m a trvá cca 3 hodiny. Aj zostup je celkom slušne strmý a miestami sa zlieza obtiažnosť B.
Popŕchať začalo pri zostupe, ale stihli sme dôjsť až k autu, prezliecť sa a skočiť do miestnej pizzérie, ktorá bola hneď na parkovisku, kým nezačalo liať. Po nás, už v daždi nastupovala na ferátu skupina lezcov, ktorí si ten lejak vychutnali už aj s hrmením. Kvízovú otázku z ktorej krajiny boli radšej nedávam, lebo aj tak by všetci uhádli.
V reštike sme si dali šnicle, čo pretŕčali z taniera (za 14€) a potom sme sa v daždi za hodinu a pol presunuli do Val di Fassa, kde svieti slniečko a je nám fasa.
Deň 5.
Jeden z cieľov tohtoročnej dovolenky a zároveň dôvod prečo sme šli do Val di Fassa sú Torri del Vajolet. Je to šestica skalných ihiel, jeden z najfotogenickejších útvarov v Dolomitoch, aj keď oveľa menej známych a navštevovaných ako napríklad Tre Cime. Dôvod je, že sú oveľa menej dostupnejšie pre bežného návštevníka, treba si k ním vyšľapať riaden kus a navyše bývajú často zahalené v hmle. Okolo vedie feráta, ktorá nie je ťažká, ale je extrémne dlhá a tým pádom aj náročná na dobré počasie.
Predpoveď počasia bola zlá, od rána malo pršať, a tak sme sa zmierili s tým, že bude oddychový deň. Malú iskerku nádeje dávalo krátke slnečné okno predpovedané na poobede, kedy by sa teoreticky dala stihnúť nejaká krátka akcia. Uvažovali sme nad Col Rodellou, ale horské prechody okolo Selly sú dnes uzavreté, kvôli cyklistickým pretekom a lanovku na Col Rodellu modernizujú, takže sa tam niet ako dostať. Vyzeralo to naozaj na oddychový deň…
Ráno ale nepršalo. Bolo zatiahnuté, ale zatiaľ ani kvapka. Rýchlo sme prehodnotili program a vyrazili smerom na Torri del Vajolet, z druhej, turistickej strany. Aktualizovaná predpoveď písala, že na obed má začať pršať, ale ak nie sme na feráte, tak nám to nevadí. Plán bol vyšlapať aspoň po chatu Rifuggio del Vajolet pod skalnými vežami, a zbehnúť dole pokiaľ možno ešte nezmoknutí, v najhoršom zmoknutí. Za dve hodiny rýchleho, atletického tempa sme tam aj dorazili, a v zatiahnutom počasí sme mali šťastie na krátke slnečné okienko, kedy sme mohli vidieť aspoň 2 z veží. ( chata je 2243mnm, a veže sú ešte kusisko nad ňou, ale tam už treba ferátovať).
Dali sme si na osvieženie pivko a zberali sa dole, ale nakoniec sme sa rozhodli pokračovať ďaľším výstupom smerom na Antermoiu, na Passo Principe 2601mnm. Počasie ešte držalo, čas sme mali dobrý, tak nech kľudne aj zmokneme. Za ďaľšiu hodinku sme dorazili do sedla na chatu rovnakého mena, dali pivko, pokecali s nemeckým párikom, pošpásovali s chatárom a vybrali sa naspäť.
Prvá zleja nás zastihla ešte tam, takže sme ju prečkali na chate, potom sme spídovali dole. Ďaľšia búrka nás zastihla už pred chatou Gardeccia, takže sme stihli dobehnúť dnu. Čakanie na koniec búrky sme využili na gulášik a ďaľšie pivko. Keď búrka ustala, tak sme zbehli dole poslednú hodinku k lanovke v miernom daždíku, v pohodičke a dobrej nálade.
Namiesto oddychového dňa celodenná vysokohorská turistika s krásnymi výhľadmi.
Deň 6.
Dnes bol v pláne oddychový deň. Jednak celú noc aj ráno pršalo a jednak sme to už potrebovali. Ferátu k Torri del Vajolet necháme asi niekedy nabudúce.
Ráno sme sa teda pomaly vyšmochtali na raňajky, všetko mokré, liezť sa nedá, a keďže medzitým prestalo pršať a vykuklo slniečko, vybrali sme sa na dôchodcovskú prechádzku najskôr po dedine, potom medzi dedinami a potom ešte ďalej. (Nachodili sme podľa hodiniek asi 16km)
Na obed sme si kúpili od mäsiara hotové grilované kura a medzitým sme dostali nápad, že si poobede požičiame bicykle a vyskúšame domáce cyklotrasy. Lenže taliani si poobede dávajú siestu a kým sme našli otvorenú požičovňu (ktorých je tu inak mrte na každom rohu) museli sme zasa šľapať do vedlajšej dediny.
Cyklotrasy tu majú ozaj nádherné, s nádhernými výhľadmi na všetky strany, na jednej strane Sasslong, Col Rodella, Sella, na druhej Ciampac, Marmolada. Človek si pri obzeraní na jednu aj druhú stranu ani neuvedomuje koľko toho nastúpa, a hlavne si musí dávať pozor aby nehodil papulnáka alebo sa nezrazil s nejakým obdivovateľom na elektrobicykli ( lebo všetci tu jazdia na takých)
Na bicykli (normálnom, mechanickom) sme dali nakoniec 26km a zašli až na koniec cyklotrasy do Penia pod Marmoládou.
Dnes sme výnimočne zmokli až pri večernej ceste zo supermarketu.
Deň 7.
V noci lialo, hromy blesky a vo výške nad 2200 snežilo. Feráty zostali ráno pod snehom. Vybrali sme sa teda opäť turistikovať.
Vyrazili sme z Ciampedie smerom po Viale de la Feide (Nie, to nie je ulica, ale vysokohorská trasa) smerom k Roda di Vael, čo je jeden z vrcholov masívu Catinaccio, aj keď kvôli zasneženej feráte sme šli len k rovnomennej chate, kde sme sa občerstvili a potom po Alta via dei Fassani sme zostúpili dole, čím sme si spravili 10kilometrový vysokohorský okruh v nádhernej scenérii masívu Catinaccio.
Iné časti Dolomitov sme už mali pochodené krížom krážom predtým, preto sme chceli na tejto dovolenke vyskúšať niečo iné. S malými deťmi sme sa sem nedostali, kvôli dlhším nástupom, dlhočizným ferátam a turistickým okruhom, ale teraz sme už konečne tu a trafili sme klinec po hlavičke. Kopce sú tu nádherné, ničím nezaostávajú za slávnejšími a turisticky známymi údoliami, a navyše je tu menej ľudí. Paráda. Dávame päť hviezdičiek z piatich.
Výber z ostatných fotokgrafií je tu...